Postavenie Rómov riešia mnohé medzinárodné dokumenty. Týkajú sa ochrany ľudských práv a základných slobôd, predchádzaniu a trestaniu zločinu genocídy, politických práv, odstránenia všetkých foriem rasovej diskriminácie a práv dieťaťa, Viaceré z nich riešia priamo problémy Rómov, napríklad otázky diskriminácie, vzdelávania, bývania, poradenstva, zdravotníckej starostlivosti, otázky kočovania, kultúrne a sociálne problémy.

Jedným z prvých, medzinárodne platných dokumentov je Všeobecná deklarácia ľudských práv z 10.decembra l948, ktorá sa v článkoch 1 a 2 venuje otázkam ľudských práv a slobôd a v článku 26 právom na vzdelanie. Tieto princípy v plnej miere akceptuje a po roku 1989 podrobnejšie definujú Ústavný zákon č. 23 z roku 1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj Ústava Slovenskej republiky schválená z roku 1992 vo svojom štvrtom oddieli Práva národnostných menšín a etnických skupín. Článok 34 „zaručuje všestranný rozvoj, právo spoločne s rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie“[i]. Súčasne podľa odseku 2 ústava zaručuje aj právo na vzdelanie v jazyku menšín a použitie v úradnom styku. Identicky tieto otázky rieši aj Listina základných práv a slobôd.[ii]

Ďalšou medzinárodne platnou relevantnou legislatívnou normou, ktorá explicitne definuje postavenie menšín, je Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín, ktorý bol v SR ratifikovaný v roku 1995, a ktorý nadobudol účinnosť 1. februára 1998. Ten sa postavením a  právami menšín zaoberá vo viacerých svojich článkoch. Článok 1 hovorí o slobodnej možnosti výberu príslušnosti k menšine, v Časti II sa deklaruje rovnosť príslušníkov menšín a väčšiny. Dôležitý Článok 5 v prvom odseku zaväzuje zmluvné strany „podporovať podmienky, ktoré sú pre osoby patriace k národnostným menšinám potrebné na zachovanie a rozvíjanie ich kultúry, na zachovávanie základných prvkov ich identity, najmä ich náboženstva, jazyka, tradícií a kultúrneho dedičstva.“[iii] Ďalšie články upravujú problematiku tolerancie a multikulturality, požadujú zamedzenie krokov vedúcich k asimilácii menšín, resp. k diskriminácii, aktom nepriateľstva a násilia voči ich príslušníkom. V Článku 10 sa hovorí: „...každá osoba patriaca k národnostnej menšine má právo slovom aj písmom slobodne a bez zasahovania používať svoj menšinový jazyk v súkromí aj na verejnosti.“[iv] Otázkam práva vzdelávať sa v jazyku menšín sa venuje Článok 14. K týmto článkom sa priraďuje aj Článok 12 deklarujúci práva, ktoré sa dotýkajú podpory kultúry, histórie, jazyka a náboženstva národnostných menšín.

Používanie jazyka národnostných menšín v slovenskom právnom systéme upravuje aj zákon z 10. júla 1999 o používaní jazykov národnostných menšín. Ale najkomplexnejšie sa otázkami vzdelávania menšín zaoberá Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov[v], ktorú prijala do svojej legislatívy aj Slovenská republika. Charta uznáva regionálne alebo menšinové jazyky ako prejav kultúrneho bohatstva, požaduje ich podporu vo verejnom a v súkromnom živote, primerané formy a prostriedky na ich vyučovanie a štúdium na všetkých vhodných stupňoch vzdelávania, resp. aj štúdium a výskum na univerzitách alebo ekvivalentných inštitúciách. Jazyky menšín sa majú stať súčasťou alebo prostriedkom predškolskej výchovy, v základných a stredných školách i na univerzitách a na iných vysokých školách. Charta tiež požaduje zabezpečenie priebežného vzdelávania v menšinových jazykoch. Charta súčasne ukladá prijatie opatrení na zabezpečenie vyučovania dejín a kultúry menšín i ďalšie vzdelávanie učiteľov potrebných na realizáciu týchto opatrení.

Nemenej významným dokumentom, ktorý sa problematikou menšín tiež zaoberá, je Dohovor o právach dieťaťa prijatý Valným zhromaždením OSN v roku 1989. Dohovor  okrem záväzku „...rešpektovať a zabezpečiť práva stanovené bez akejkoľvek diskriminácie podľa rasy, farby pokožky, pohlavia, jazyka, národnostného, etnického pôvodu, a iného postavenia dieťaťa alebo jeho rodičov, alebo zákonných zástupcov“[vi], zaväzuje zmluvné štáty akceptovať právo dieťaťa na vzdelanie, pričom výchova dieťaťa musí „...zdôrazňovať rešpekt rodičov dieťaťa, jeho vlastnú kultúrnu identitu, jazyk a hodnoty a kultúrny pôvod a hodnoty ostatných.“[vii] Článok 30 sa explicitne týka deti národnostných menšín alebo domorodého pôvodu a stanovuje podmienku, že „nesmie byť dieťaťu, ktoré patrí k takejto menšine alebo domorodému obyvateľstvu, odopierané právo spoločne s príslušníkmi svojej skupiny používať vlastnú kultúru, vyznávať a vykonávať vlastné náboženstvo a používať svoj vlastný jazyk. Deti národnostných menšín a domorodého obyvateľstva majú právo používať svoju vlastnú kultúru a vykonávať svoje vlastné náboženstvo a používať jazyk.“[viii]

Všetky tieto legislatívne normy sú súčasťou právneho systému aj Slovenskej republiky, a teda by sa mohlo zdať, že nič nebráni tomu, aby aj Rómovia mohli v plnej šírke a miere uplatňovať svoje práva na vzdelávanie.

Zatiaľ je to však len teória.

[i] Ústava Slovenskej republiky. Bratislava, Remedium 1992, 24 s