GAMES PEOPLE PLAY

Neskutočný príbeh skutočnej piesne  o mojich hrách v Libanone v  auguste 1969

Tú pieseň som znovu počul 24. augusta 2020. Je to paradoxné, že od vtedy, keď som ju počul prvýkrát, uplynulo už 51 rokov. Za tie roky som ju počul veľakrát.  Najčastejšie ju hráva  ä v Rádiu Slovensko. 24. augusta 2020 po jej odznení som konečne zistil, ako sa volá a kto je jej autor. Išlo o cover verziu z roku 1994. Pomohol mi internet.

 A 24. august 1969 bol deň, kedy sa skončilo moja libanonská avantúra, odohrávajúca sa v Bejrúte, V pohorí Anti-Libanon na pozadí  okupácií dvoch krajín, s tankami a ryšavou blondínkou z Al Fatah, ktorej meno som bohužiaľ zabudol.

Celý ten príbeh je vlastne bizarný. Ale je skutočný, lebo som ho zažil na vlastnej koži. V roku 1969 som bol ešte študentom Pedagogickej fakulty v Nitre. Keďže som bol členom mládežníckej organizácii ČSZM a redigoval som študentský časopis, po uvoľnení možnosti cestovať najmä na západ som mal príležitosť  vycestovať aj ja do niektorej z vyspelých kapitalistických krajín. Pretože som ako cudzí jazyk  študovala francúzštinu, mal som ísť na mesačný jazykový kurz do Francúzska. Nakoniec však vybrali niekoho iného a mne sa podstate neušlo nič. Niekedy v máji 1969 prišla ponuka Libanon. Oficiálne sa to volalo medzinárodný budovateľský tábor. Nevedel som, čo to je, kedy to je, ako sa tam dostanem, nevedel som nič. Neovládal som cudzí jazyk. Napriek tomu som nejaké lajstrá a poslal do Cestovnej kancelárie mládeže (CKM) do Prahy. Dlho sa nič nedialo. Až niekedy pred prázdninami mi došlo oznámenie, ktorému som veľmi nerozumel. Písalo sa tam o dolároch, ktoré bude treba Vymeniť. To bolo pre mňa a najmä mojich rodičov veľmi náročné finančné sústo. Takže som nereagoval. Keď že som v júli bol ešte na fakulte, ozval sa mi jeden študent Vysokej školy poľnohospodárskej. Pýtal sa, či aj ja idem do Libanonu. Povedal som, že asi nie, lebo nemám peniaze. On ako človek ovládajúci francúzštinu mi všetko poriadne vysvetlím. A tak som začal bleskurýchle konať. Hneď som poslal do Prahy príslušné doklady k vystaveniu jednorazovej cestovnej doložky do Libanonu. Malo sa ísť niekedy začiatkom augusta. Potom sa zase dlho nič nedialo. A tak som do CKM zatelefonoval. Oznámili mi, že záujemci o Libanon už odcestovali. Ale že ešte by bolo nejaké riešenie aj pre mňa. Do Bejrútu má totiž odcestovať ešte jeden človek, Slovák. Takže, ak behom dvoch dní sa dokážem zbaliť, pricestovať do Prahy, vymeniť si 25 USD ako vreckové, môžem s ním od letieť.

Na druhý deň som sa zbalil do takého starého zeleného ruksaku, veď som išiel len na 15 dní, mama mi dala peniaze na doláre, kúpil som si lístok z Handlovej cez Vrútky do Prahy  a večer som vycestoval. V Prahe som bol ráno, presne si pamätám, že bol štvrtok. Hneď som zašiel do CKM, kde mi dali (predali) doláre (1 USD za 10 Kčs).  Ďalšie som si mohol ešte zameniť (1 USD za 30 Kčs), na to som však už peniaze nemal. Večer sa letí okolo 23:00. Na letisku sa stretnem s človekom, ktorý letí tiež a on má letenky. Tým človekom, bol Miroslav Tuleja, Slovák, už vtedy z rôznych časopisov známy fotograf.

Cez deň som si ešte užil Prahy. Večer som sa odviezol na letisko, zoznámil som sa s Mirom. Formality prebehli veľmi rýchlo, žiadna pasová  colná kontrola.  Nastúpili sme do lietadla.

Všetko bolo také absurdné a prebehlo tak rýchlo, že som si ani neuvedomil, čo som vlastne urobil a kam sa rútim. Miro mi s  programom. Samozrejme, nemal tušenie, že neviem ani slovo po anglicky a francúzštiny sa viem akurát tak pozdraviť a predstaviť. V Bejrúte sme pristáli v piatok, 8. augusta, okolo šiestej ráno. Išli sme akože na pasovú kontrolu. Tam sa ma nejaký policajt so samopalom  pýtal niečo po anglicky, ja som niečo zakoktal po francúzsky a policajt ma pustil ďalej. Keď videl, akú mám batožinu, len mávol rukou.

Taxíkom sne sa 3 USD dostali na americkú univerzitu. Tam už našťastie boli ďalší členovia česko-slovenskej výpravy. Zoznámili sme sa, boli to nejakí chalani z Čiech, aj ten kolega z Nitry. Za ubytovanie na univerzite som zaplatil 1 dolár, ostatné som vymenil za libanonské libry (1 USD za 3 libry), zostalo mi teda 75 libier. Nemal som šajnu, či je to veľa alebo málo. Nejaké drobné ma mala stála strava.

Keďže bol piatok, mali sme pred sebou dva dni. Večer sme vyrazili do nočného Bejrútu. Išli sme asi piati. Myslím si, že nikto z nás dovtedy na takomto „západe“ ešte nebol. Zízali sme na všetko ako vyorané myši. Ako tak kráčame po hlavnej triede, odrazu oproti nám kráča, skoro sme všetci na zem padli, známy a vtedy populárny spevák Milan Chladil aj s nejakými priateľmi. Prekvapení boli aj oni. Vymenili sme si pár fráz na tému čo tam robíme a kam sa chystáme a rozišli sme sa. Na druhý deň sme s priateľom z Nitry rozmýšľali, čo robiť. Vybrali sme sa stopom do asi 50 km vzdialenej Saidy. Pozreli sme si nejaké pamiatky a rozmýšľali sme, či nestopneme nejaké auto do Damašku, ale bolo to asi 150 km, takže sme to  vzdali a vrátili sme sa do Bejrútu.

V nedeľu, 10. augusta 1969,  sa moja neskutočná a dobrodružná cesta začala.

Ešte v Bejrúte sme sa rozdelili na dve skupiny. Skupina anglicky hovoriacich odišla niekde do stredného Libanonu, a francúzsky hovoriaci, medzi ktorých som sa zaradil aj ja a na moje šťastie aj priateľ z Nitry a českí študenti, ktorí  francúzštinu ovládali lepšie. Nasadli sme do autobusu. Okrem nás Čecho-slovákov, tam bolo aj veľa Egypťanov, Francúzov, domácich, možno aj z ďalších krajín. Čo som si však hneď všimol a pamätám si to dodnes, bola jedna dievčina. Taká nejaká ryšavá blondína. Podstatné je, že mala so sebou gitaru. A fajčila ako Turek.

Cesta smerovala do vnútra Libanonu, k pohoriu Anti-Libanon, kde, ako sme neskôr zistili, bol na končiaroch aj v auguste sneh. Ako nám povedali, išli sme vykopávať archeologické pamiatky z obdobia vlády Alexandra macedónskeho. Komunikácia medzi nami však viazla, lebo, ako som zistil, jazykové problémy som nemal len ja, ale viacerí, a nielen Čecho-slováci.  Cesta bola pomerne dlhá, a tak sme akože v rámci spoznávania kras Libanonu zastavili v takom veľmi širokom údolí. Všade okolo polia. Náš hlavný vedúci, Libanončan, nám ukázal široké lány nejakých zelených rastlín, či kríkov. Dozvedeli sme sa, že je  to konope, marihuana. A keďže tam nikto nebol, viacerí z nás sme si nejakých tých pár kríčkov vytrhli. (Mne sa podarilo vytrhnúť si tri rastliny aj s korienkami. Vydržali celý pobyt a „prepašoval“ som ich až domov, kde istý časť pomaly vädli v črepníku na balkóne v byte mojich rodičov. Nakoniec vyschli. Ale neušúľal som si z nich žiadnu cigaretu, lebo mama ich vyhodila do smetí. Mohol som ich listy rozdrviť a niekomu „streliť“ Možno by som zbohatol).

Ako sme sa blížili k horám, nálada v autobuse sa uvoľnila. Ryšavo blonďatá Arabka zobrala gitaru a začala hrať. Zahrala niekoľko piesní, arabskí študenti spolu s ňou spievali a my, zo strednej Európy, sme počúvali. A vtedy som tú pieseň počul prvýkrát.

       

Konečne sme na večer dorazili do Nášho tábora. To, že som so sebou zobral len veci do jedného zeleného plateného ruksak a, sa ukázalo  teraz ako nesmierna výhoda. Všetci muži boli spoločne ubytovaní vo veľkom hangári. Dievčatá, ktorých bolo menej, bývali po dve  v stanoch. Prostredie, v ktorom sa tábor nachádzal, bolo neskutočne krásne. Na more sme síce nedovideli, ale v pozadí nám kulisu tvorili pohorie Anti-Libanonu zo zasneženými vrcholmi. Už vtedy, po príchode, sme si my, Čecho-slováci povedali, že sa ta cez voľný deň vyberieme na túru.

Po príchode a ubytovaní ako prvý bod programu bol zoznamovací večer pri ohni. To bola pre mňa ďalšia nočná mora.. Chaba znalosť francúzštiny mi umožnila sotva povedať ostatným ako sa volám a odkiaľ som. To bolo všetko. Ale nikto z toho nerobím žiadnu tragédiu. Ani ryšavá blondínka, asi 17-18 ročná Arabka, ktorá, ako sme sa dozvedeli, bola príslušníčkou Al Fatah, vtedy ešte nie až tak militantnej organizácie za oslobodenie Palestíny. (Keďže som si jej meno nezapamätal, budem ju volať Zina.)

Keď sa rozprúdila akože zábava, vtedy som sa nejako preriekol, že aj ja viem hrať na gitare. V tej chvíli som to mal vyhraté. Lebo na gitare sme vedeli hrať len Zina a a ja, Slovák z Handlovej. Gitaru som ovládal pomerne solídne, takže po dohode s priateľmi z Česko-slovenska sme predstavili ostatným aj našu populárnu hudbu, aj nejaké ľudovky. Ešte v ten večer som požiadal lámanie rukami nohami a pomocou jazykovo zdatnejších priateľov Zinu , aby ma ukázala akordy piesne, ktorú hrala v autobuse. Hoci som slová piesne nepoznal,  hrával som ju počas tých 15 dní v tábore veľmi často. Nielen pre všetkých, ale často len pre Zinu. Vtedy  sa zapálil plamienok môjho vzťahu so Zinou, Arabkou z Al Fatah, ktorá mala n tak zvláštne ryšavo blonďaté alebo blonďato ryšavé vlasy. Nepotrebovali sme hovoriť po francúzsky slovensky alebo  anglicky, stačila nám gitara, akordy a už naša pieseň.

Ale aby som nebol sentimentálny. Okrem môjho vzťahu k Zine ma pobyt v tábore úžasne obohatil. Jazykové nedostatky vôbec neboli prekážkou nikomu z nás. Každý deň sme pracovali, vykopávali a kvantá zeminy a kamenia, oddeľovali nájdené archeologické artefakty a čistili ich od nánosov, chodili na výlety, debatovali ako sa dalo. Samozrejme v práci sme sa nejak nepretŕhali, pretože pracovné tempo určovali dvaja mladí Egypťania. Takže sme nemali ani mozole. Zato však mnohí mali na chrbte poriadne pľuzgiere a spáleniny od intenzívneho augustového slnka. Zina ma naučila jeden recept, ako sa nespáliť. Zmiešať olivový olej so šťavou z citróna a tým sa natrieť. A tak som počas celého tábora nemal zo slnka žiadne spáleniny.

Okrem práce, debát a výletov našou úlohou bolo pripraviť každý večer ukážku národnej kuchyne. , keďže naša Česko-slovenská skupina bola dosť silná, vymysleli sme si, že urobíme nejaké mäso s knedlíkom a nejaký koláč Myslím, že sa to  celkom vydarilo. Ale určite najlepší v tomto smere boli Francúzi. Keďže v sobotu a nedeľu sa nepracovalo,  chodili sme na spoločné výlety.V jednu nedeľu, bol voľný program, preto sme sa a my, Čechoslováci, rozhodli, že absolvujeme výlet za snehom na  vrcholy pohoria. Bola to takmer celodenná túra, zvládli sme ju bez problémov, až na to, že niektorí českí priatelia sa dobre spálili na slnku, lebo sa nedostatočne natreli olivovým olejom s citrónom. Dostali sme sa až na vrchol pohoria, kde boli veľké snehové polia. Tam sme šantili ako mali chlapci.

Ssamozrejme, ja so Zinou sme sa pravidelne každý večer vykradli mino tábor. Bol som si vedomý, že arabské Ženy ešte aj v roku 1969 mali prirodzené a ďaleko väčší zábrany ako dievčatá v strednej Európe. A ja som to akceptoval. Teda môj  vzťah s so Zinou  bol limitovaný. Ale nie až tak, čo ma príjemné prekvapilo. A preto som aj zistil, že sa vedela vášnivo bozkávať a že mala krásne a tvrdé prsia.

Môj pobyt v tábore sa pomaly chýlil ku koncu. Viem, že to bolo niekedy okolo 20. alebo 21. augusta 1969. Pamätám si to veľmi presne preto, lebo počas nášho pobytu sa nás ostatní vypytovali na udalosti roku 1968, na okupáciu, na ruské tanky a podobne. Všetci z Česko-slovenska sme vtedy jednoznačne zastávali rovnaký názor. August 1968 bola  násilná okupácia a potlačenie slobody v Československu tankami. Po 21. auguste 69 sa bejrútskej tlači   objavili správy, že Sovietsky Zväz ide Československo anektovať, teda že sa pripojí najmä územie Slovenska k Sovietskemu zväzu. Tieto správy nás všetkých  veľmi vystrašili. A vtedy sme sa začali baviť o tom, či sa máme vrátiť. Všetci do jedného sme dostali ponuky, že môžeme zostať v Libanone, alebo Francúzi nám ponúkli možnosť presunúť sa potom do Francúzska a požiadať o politický azyl a že nám pomôžu. Zina ma prehovárala, aby som zostal s ňou.

Nakoniec sa všetko tak rýchlo zbehlo, že sme sa behom dvoch dní ocitli znova v Bejrúte na americkej univerzite. Tam sme boli tuším dva alebo tri dni. Absolvovali sme ešte spoločný výlet spolu s druhou skupinou, ktorá sa k nám pripojila, na časť libanonského pobrežia, ktoré bolo súčasťou sedemdňovej izraelskej vojny v 1967. Tam sme na pláži aj v mori videli veľa izraelských tankov. Samozrejme užili sme si aj nádherného Stredozemného libanonského mora.

Posledný deň nášho pobytu všetci účastníci obidvoch táborov odišli do mesta.  Na izbe americkej univerzity sme zostali iba ja Zina. Bolo to  krušné a smutné. Obaja sme vedeli, že už sa pravdepodobne nikdy nestretneme. A Zina plakala, bola smutná.  A ja tiež. Naše oči hovorili, že nikdy na tento libanonský výlet, na tieto hry libanonského leta 1969 nezabudneme. Ani na našu pesničku. Potom všetko prebehlo v takom chvate, že si ani dobre nepamätám, či sme si na rozlúčku mali aspoň bozk.

Po príchode, do Nitry som ešte dlho na Zinu, ryšavú blondínu s Al Fatáh, dlho spomínať. A vždy, keď  počujem tú pesničku, pred očami sa mi premietne film o roku 61968, o Libanone, auguste  ste 1969, o ruských aj Izrael Kravských tankoch, o stĺpoch chrámu z čias Alexandra macedónskeho a historických pamiatkach Baaalbeku, o snehu na končiaroch Anti-Llibanonu a teplom mori v Bejrúte, o Milanovi Chladilovi, egyptských, francúzskych, českých Priateľoch, o kamarátovi z vysokej školy poľnohospodárskej, aj Miroslavovi Tulejovi. Ale  najmä o ryšavej blondínke s Al Farah s gitarou - Zine.