O PRVOM SEPTEMBRI

Prvý september vo mne evokuje myšlienky na tri udalosti. Prvá, nie práve najpríjemnejšia je z roku 1939, druhá, ktorá je aj štátnym sviatkom, je z roku 1992. Treťou je začiatok školského roka.V čom je ich význam  a aký je jej odkaz?Zvyčajne sa prvý september spája s nástupom do školy. Mne prvý september evokuje myšlienky na tri udalosti.

Prvá udalosť je z roku 1939. Fašistické Nemecko vtedy prepadlo Poľsko.  Tým sa začala druhá svetová vojna, hoci politici veľmocí len rok predtým tvrdili, že Mníchov vraj zachránil mier. Od skončenia prvej svetovej vojny však všetky udalosti v Nemecku evokovali ich pravdepodobné vyústenie do novej svetovej vojny.

Priebeh vojny, boje na frontoch, ale aj utrpenie obyvateľstva podrobených krajín zaradili druhú svetovú vojnu medzi najstrašnejšie a najkrvavejšie udalosti dejín ľudstva. Ideológia nacizmu, ktorá vojnu vyvolala, nebola napriek porážke Nemecka úplne vykorenená. V rôznych variáciách a obmenách pretrváva v prejavoch rasizmu, intolerancie, nenávisti a potláčania slobody a demokracie.  V rozmanitej podobe a v rozličnej intenzite sa vyskytuje vo väčšine krajín sveta, Slovensko nevynímajúc. Príkladom je strana,  ktorá sa hlási ideológii nacizmu a ktorá bohužiaľ má zastúpenie aj v parlamente.

Ďalšia udalosť je spojená s prvým septembrom roku 1992.  Vtedy Národná rada Slovenskej republiky schválila ústavu. A tak bol 1. september neskôr schválený ako štátny sviatok.

Máme čo sláviť?

Je známe, v akých podmienkach, v akom politickom strese a marazme sa ústava rodila. Nebola vytváraná na základe širokej diskusie občanov slovenskej republiky. Stala sa elaborátom častokrát aj samozvaných odborníkov a vtedajších politických elít.

Improvizácia a politikárčenie malo negatívny dopad na formulácie jej textu, ale najmä na obsah. To má evidentne dosah na fungovanie jej paragrafov a ustanovení v praxi. To, že sa od jej prijatia v živote Slovenskej republiky udialo toľko negatívnych udalostí, že bolo možné jej ustanovenia obchádzať a porušovať, je dôsledkom nie príliš kvalitného základného zákona štátu.

Ústava podľa môjho názoru nie je dobrá. Bolo by ju treba prepísať. Asi najlepším riešením by bolo prijatie ústavy novej. Tá by mohla byť napísaná s rozvahou, bez časového stresu. Potom by mohla byť predložená na dostatočne dlhú verejnú diskusiu. A nakoniec by mala byť schválená v referende.

Treťou udalosťou spojenou s prvým septembrom je, alebo býval začiatok školského roka. Tento deň však deťom “ukradla” ústava. Aj keď sa dnes prvýkrát do školy ide až o deň neskôr, nič to nemení na tom, že školstvo, vzdelávanie, vzdelanostná úroveň slovenskej spoločnosti sú v kríze. Posledné kauzy týkajúce sa ministra školstva sú jasným dôkazom toho, že niečo “zapácha” v školstve Slovenskom. To, akým spôsobom a čo sa vyučuje v našich triedach, aj to, ako sú hodnotení nielen finančne ale aj morálne tí, ktorí by vzdelanie mali sprostredkovať, to nie je dôsledok len posledných dní alebo mesiacov. To je výsledok vývoja celej našej spoločnosti a školstva zvlášť po roku 1989. Je absurdné, že počas 28 rokov sa vystriedalo na stoličke ministra školstva 17 politikov, že bolo pripravených niekoľko zásadných školských reforiem, z ktorých ani jedna nebola realizovaná. A je príznačné, že za toto obdobie sa ani raz nestalo, že by sa vzdelávanie a školstvo stali srdcovou záležitosťou niektorého z premiérov. Varovanie OECD i výsledky meraní vzdelanostnej úrovne našich žiakov jednoznačne dokazujú, že v školstve chýbajú peniaze, že je nekvalitný a málo aktuálny obsah, že školy a žiaci nie sú dostatočne vybavení modernými učebnými pomôckami, že nefunguje kvalitná príprava učiteľov na vysokej škole. V pedagogických kolektívoch prevláda frustrácia a nedostatočná motivácia robiť svoju prácu dobre.

Všetky tri udalosti, spájané s prvým septembrom,  sú mementom pre dnešné časy aj pre budúcnosť. Nemali by sme dopustiť recidívu ideológie, ktorá umožnila vraždenie a ktorá priniesla toľko utrpenia pre milióny ľudí na celom svete. Mali by sme sa tiež zamyslieť nad tým, či sa my, občania, riadime takými morálnymi princípmi, ktoré by zabránili šírenie ideológie nacizmu. A tiež, či sa v našej spoločnosti, limitovanej existujúcou ústavou, nevytvára priestor pre názory Umožňujúce šírenie intolerancie, rasizmu a nenávisti voči druhým. 

Nedostatky nášho základného zákona by bolo treba predložiť na celospoločenskú diskusiu. Tá by mala ukázať, či je naša ústava dobrá, či dostatočne jasne definuje práva a povinnosti všetkých. Alebo, či ju treba opraviť alebo zmeniť.

Charakter ústavy zrejme tiež vytvoril podmienky pre nedostatočné riešenie vzdelanostnej úrovne obyvateľstva. Po roku 1989 ešte nikdy nezačala diskusia o tom, kam má smerovať náš štát, ani o tom, aké má byť naše školstvo. Teda nielen ústava, ale aj to, kam chceme ísť a akí chceme byť, by malo byť predmetom celonárodnej diskusie.

A to sú vlastne odkazy prvého septembra.

Ján Cangár