2. PRIESKUM 1992

Analýza stavu vo vyučovaní dejepisu v základných a  stredných školách na základe výsledkov prieskumu  z roku 1992

Zmena filozofie dejepisného vyučovania jednoznačne vyžadovala začať nielen obsahovú prestavbu dejepisu ako vyučovacieho predmetu v základných školách, ale hneď po novembri 1989 vyžadovala realizovať organizačné a Aadministratívne kroky. Boli nimi jednak vydanie dočasných učebných textov ako náhrada za nevyhovujúce učebnice pre 7. a 8. ročník základnej školy a pre stredné školy, jednak prehodnotenie a úprava učebných osnov, ktorá vstúpila do platnosti 1.9.1990.

 V období prípravy zmien vyučovania dejepisu však neboli k dispozícii žiadne objektívne analýzy súčasného stavu, neboli zmapované názory učiteľskej verejnosti na stav vo vyučovaní, ale aj potreby a požiadavky, ktoré je nutné v rámci zmien akceptovať. Preto Ústredné metodické centrum Ministerstva školstva a vedy SR, ako ústredná rezortná vzdelávacia inštitúcia učiteľov organizačne pripravilo v roku 1991 dotazníkový prieskum pod názvom Vyučovanie dejepisu v základných a stredných školách. Prieskum bol celoplošný v celej SR a zohľadňoval jednak štruktúru škôl v rámci regionálneho členenia, jednak štruktúru rôznych typov škôl. Ako taký bol v podstate súčasťou prvej fázy prípravy novej koncepcie vyučovania dejepisu v základných a stredných školách.

 Prieskum sa orientoval na tieto základné otázky:

1. Potreba dĺžky štúdia dejepisu a spôsob jeho zaradenia do kontextu školskej vzdelávacej sústavy.

2. Poslanie a postavenie dejín Slovenska v celom systéme

vyučovania histórie

3. Obsah vyučovania vlastivedného vyučovania na I. stupni základnej školy a obsah dejepisného vyučovania na II. stupni základnej školy a v stredných školách.

3. Postavenie učiteľa dejepisu vo vyučovacom procese - jeho kompetencie zasahovať do obsahu, osnov, výberu učebných textov.

4. Potreba celoživotného vzdelávania učiteľov dejepisu ako súčasť zvyšovania kvalifikácie.

 2.1 Výsledky prieskumu.

 Výsledky prieskumu poukázali na množstvo negatívnych faktorov, ktoré spôsobili nedostatočnú úroveň vo vyučovaní dejepisu v základných a stredných školách a vplývali na znižovanie záujmu o tento predmet zo strany žiakov. Ukázalo sa, že nielen ideologické a politické ovplyvňovanie vyučovania dejepisu do roku 1989 sú príčinou krízy. Vplyv na pozíciu a úroveň dejepisu má tiež nevhodná štruktúra školskej dochádzky a zaradenie dejepisu do jej systému. Zmeny vo vzdelávacej sústave v roku 1976 zapríčinili, že dejepis sa v základnej škole vyučoval od 5. ročníka, čo pre 10 - 11 ročné deti aj vzhľadom na ideologizáciu obsahu znamenalo zvýšenú psychickú záťaž. V tomto kontexte sa to tiež negatívne odrážalo v takmer absolútnom odmietaní dejepisu ako predmetu populáciou žiakov 13 a 14 ročných, navštevujúcich 7. a 8. ročník ZŠ, kde obsah dejepisného učiva bol de facto identický z politickými dejinami robotníckeho hnutia, resp. komunistickej strany. Dosah toho sa potom prejavoval aj v pozícii dejepisu ako neobľúbeného, alebo dokonca odmietaného predmetu najmä na stredných odborných a učňovských školách.

 Situácia v štruktúre základnej školy a v začlenení dejepisu do jej systému sa nezmenila ani po roku 1989. Novelou školského zákona z roku 1991, ktorý zaviedol 9-ročnú povinnú školskú dochádzku, ale pri rôznych možnostiach jej absolvovania (8 rokov základnej školy a 1 rok strednej školy, resp. 9 rokov ZŠ), sa situácia skomplikovala ešte viac, aj keď úpravou učebných osnov k 1.9.1990 boli odstránené z obsahu dejepisu ideologické a politické nánosy a vplyvy.

 Prieskum sa tiež zaoberal vplyvom liberalizácie prístupov k tvorbe učebných plánov stredných škôl. Negatívnym prejavom tohto trendu je, že sa postupne znižovala časová dotácia predmetu dejepis v stredných školách - dnes sa dejepis vyučuje v 4- ročných gymnáziách 2,5 roka, resp. 3 roky dve hodiny týždenne, na 4 ročných stredných školách 2 roky dve alebo jednu hodinu týždenne a v 2 a 3 ročných stredných školách dejepis ako povinný predmet absentuje úplne.

 V inteciách týchto problémov výsledky prieskumu potvrdili požiadavky odbornej pedagogickej verejnosti na realizáciu zmien v systéme školskej dochádzky a v štruktúre vyučovacích predmetov.

1. Povinná základná školská dochádzka by mala byť 9 ročná, a to bez modifikácií.

2. Členenie základnej školy by sa malo vrátiť k modelu pred rokom 1976, t.z. ročník 1 - 5 ako I. stupeň a ročník 6 - 9 ako II. stupeň základnej školy.

3. Dejepis ako predmet v základnej škole by sa mal vyučovať v ročníku 6 - 9, a to pri nezmenenej časovej dotácii 2 hodiny týždenne.

4. Vlastiveda ako predmet, ktorý integruje v obsahu poznatky histórie a geografie, by sa mala vyučovať v 4. a 5. ročníku ZŠ.

5. V stredných školách by dejepis ako predmet mal byť zaradený do učebných plánov nasledovne:

4 ročné gymnáziá - 4 roky

stredné odborné školy a učňovské školy - 2, resp. 3 roky,

pričom sa predpokladá časová dotácia v gymnáziách 2 hodiny týždenne a na odborných školách 2 resp. 1 hodina týždenne.

 Zaujímavé a signifikantné boli názory na niektoré otázky obsahu dejepisného vyučovania, súvisiace najmä s pomerom rozsahu národných a európskych , resp. svetových dejín. Keďže prieskum sa robil ešte v čase existencie Českej a Slovenskej federatívnej republiky, sú údaje ovplyvnené týmto faktom. Prieskum dokázal, že pomer rozsahu učiva o histórii Česko-Slovenska a sveta by mal byť približne rovnaký (až 54,55% respondentov). Až na druhom mieste (20,61% respondentov) je požiadavka na väčší rozsah dejín Slovenska, pričom však je zaujímavý aj tretí údaj, kde 15,15% respondentov preferuje pomerné zastúpenie dejín Česko-Slovenska a Európy. A len malá časť respondentov (0,61%) požaduje obsah zameraný výlučne na dejiny Slovenska. Ak by sme chceli interpretovať tieto údaje v súčasných pomeroch - teda po vzniku samostatnej SR - vyplýva z nich, že z názorom na proporcionálne zastúpenie dejín Slovenska a sveta, resp. Európy súhlasí približne 70% učiteľov.

 Z hľadiska kompetencií učiteľa ovplyvňovať obsah dejepisného vyučovania sú názory jednoznačné. 75% učiteľov chce mať možnosť upraviť učebné osnovy v rozsahu 30%. 11% učiteľov požaduje až 50% rozsah vlastnej úpravy osnov. Z toho sa dá vyvodiť záver, že učitelia sa neboja presadzovať svoje názory, poznatky i svoju interpretáciu historických faktov, že majú dostatok skúseností i vedomostí, aby mohli do vyučovacieho procesu vstupovať ako osobnosti. Na druhej strane z toho nepriamo vyplýva, že je potrebné vypracovať štandardy dejepisu, ktoré by mali v prvom rade určovať rozsah a štruktúru poznatkov a vedomostí z dejepisného vyučovania. Učebné osnovy v tomto kontexte vystupujú ako pedagogický dokument, ktorý je možné modifikovať až na úroveň alternatívnych variantov.

 Výsledky prieskumu jednoznačne dokázali záujem učiteľov o sústavné vzdelávanie. V tomto smere je preferovaná oblasť metodiky - teda získavanie informácií a poznatkov o nových metódach vyučovania dejepisu, o netradičných a progresívnych didaktických postupoch, pričom je ale príznačné, že učitelia sami majú malú odvahu prezentovať svoje skúsenosti prostredníctvom tzv. otvorených hodín (túto formu vzdelávania dala väčšina respondentov na posledné miesto). Významné miesto zaujíma videotvorba - jednak ako pomôcka na vyučovacej hodine, jednak ako súčasť ďalšieho vzdelávania učiteľov, ďalej dejepisná exkurzia i využívanie časopiseckej produkcie. V tomto smere má stále dominantné postavenie časopis Historická revue, ktorý využívajú učitelia pre vlastné vzdelávanie, ale aj ako typ prameňa priamo vo vyučovacom procese, a to aj v základnej škole.

 Výsledky prieskumu slúžili ako východisko pri formovaní koncepcie vyučovania dejepisu v základných a stredných školách, pri tvorbe učebných osnov pre základné školy, osemročné gymnáziá a návrhu variantov osnov pre stredné odborné školy. Nepodarilo sa presadiť do praxe niektoré zásadné požiadavky súvisiace so štruktúrou vzdelávacej sústavy - povinný 9. ročník pre celú populáciu, zmena štruktúry základnej školy na systém 1-5, 6-9, s čím úzko súvisí aj začlenenie dejepisu ako predmetu do učebných plánov v ročníkoch 6-9, zmeny v začlenení vlastivedy do 4. a 5. ročníka. Súvisí to predovšetkým s ekonomickou situáciou štátu, nakoľko realizácia týchto zmien predpokladá značné finančné nároky na štátny rozpočet. Na druhej strane subjektívnej povahy je neriešenie požiadavky zvýšenia časovej dotácie dejepisu na stredných školách. Vyplýva to predovšetkým s nepriaznivého postavenia dejepisu ako predmetu v očiach neučiteľskej verejnosti, prílišnou technokratickou orientáciou rozhodujúcich článkov riadenia systému odborného školstva, a to počnúc ministerstvom, končiac riaditeľom príslušnej školy.

 Výsledky prieskumu, súvisiace s názormi na obsah dejepisného učiva, v plnej miere akceptoval víťazný projekt tvorby učebníc dejepisu pre základné školy, ktorý predložilo vydavateľstvo Orbis Pictus Istropolitana. V súlade s novými osnovami je tu daná možnosť učiteľovi variabilne pristupovať k modifikácii učebného obsahu, stanovovania proporcionality medzi národnými a svetovými dejinami na základe vlastných predstáv a prezentovania vlastných vedomostí, ale aj interpretácie faktov.

 Určitým, aj keď nepriamym pokračovaním prieskumu môže byť anketa, ktorú realizoval Štátny pedagogický ústav v septembri 1994. Jej cieľom bolo zmapovať personálnu situáciu v základných školách, a to najmä v súvislosti s platnosťou nových učených osnov pre základnú školu od 1. septembra 1994 a realizáciou projektu vydávania nových učebníc dejepisu dodaním učebníc pre 7. ročník základnej školy a pre 3. ročník osemročných gymnázií. Anketa zisťovala koreláciu medzi počtom škôl a počtom aprobovaných a neaprobovaných učiteľov, ktorí v školskom roku 1994/95 vyučujú dejepis. Výsledky ankety ukázali, že z celkového počtu učiteľov v školách, majúcich aprobáciu s dejepisom, 264 učiteľov (čo je na okres v priemere 7,14 učiteľov) dejepis neučí. Na druhej strane až 37,2 % učiteľov (t.j.840), ktorí dejepis učia, nemá pre tento predmet príslušnú kvalifikáciu. Tento fakt vypovedá o tom, že na Slovensku chýba takmer 600 učiteľov dejepisu. (Tieto údaje sú odhadom, vzhľadom na to, že anketa nemohla v dostatočnej miere poskytnúť verifikované údaje. Objektívny stav bude možné posúdiť až po výskume, ktorý bude realizovať v apríli Ústav informácií a prognóz v školstve.)

 2.2 Závery prieskumu.

 Z prieskumu Vyučovanie dejepisu v základných a stredných školách i z ankety o personálnej situácii v základných školách vyplývajú tieto závery:

1. V záujme úspešného zavádzania novej koncepcie vyučovania dejepisu v základných a stredných školách je potrebné inovovať systém základného a stredného vzdelania. V tomto smere je nutné zaviesť 9-ročnú školskú dochádzku pre celú populáciu.

2. V súlade s tým je potrebné zmeniť štruktúru základnej školy na systém 1-5, 6-9.

3. Vlastivedu ako predmet treba zaradiť do 4. a 5. ročníka a dejepis do 6.-9.ročníka základnej školy.

3. V osemročných a štvorročných gymnáziach by sa mala stanoviť dĺžku vyučovania dejepisu na celú dobu štúdia.

4. V stredných odborných školách by sa dejepis mal vyučovať 2,

resp. 3 roky.

5. Je potrebné pokračovať v prestavbe učebných dokumentov, najmä schváliť variantne návrhy učebných osnov pre stredné odborné školy a vypracovať a schváliť učebné osnovy pre štvorročné gymnázium.

6. Treba dokončiť realizáciu projektu vydávania učebníc dejepisu pre základnú školu, a to na základe víťazného návrhu vydavateľstva Orbis Pictus Istropolitana.

7. Na základe konkurzného konania by sa mala uskutočniť prestavba a inovácia celého učebnicového fondu pre všetky typy a druhy stredných škôl.

8. Treba vypracovať návrhy štandardov pre ZŠ, pre gymnáziá i pre stredné odborné školy, alternatívne osnovy a učebnice a učebné pomôcok pre všetky stupne, typy a druhy škôl.

 Uskutočnenie týchto záverov je možné len postupne, a to počas niekoľkých rokov. Príslušné kompetentné orgány a inštitúcie by preto mali vypracovať súbor opatrení aj s časovým harmonogramom a finančnými nárokmi na ich realizáciu.