3 . Financovanie školstva

Najväčším problémom školstva na Slovensku po roku 1989 sú financie. Výdavky na školstvo v roku 1997 tvorili 14,8% výdavkov štátneho rozpočtu.[1]Rozpočet na prevádzku škôl bol v roku 1998 oproti predchádzajúcemu roku krátený približne o 30 percent. Medzi učiteľmi vládne apatia, ktorú spôsobujú obavy o svoju ďalšiu existenciu, keď niet na učebné pomôcky, vôbec sa nedá počítať so zavádzaním nových pedagogických metód. Iniciatívnejší učitelia si deficit učebných pomôcok a literatúry hradia z vlastného vrecka. tieto sťažené podmienky sa nijako neodrážajú v platoch učiteľov. Riaditelia nemôžu aktívnejších učiteľov nijakým spôsobom motivovať. Situácia je riziková na všetkých typoch škôl. Základné a stredné školy po zrušení školských sú financované z rozpočtov krajských úradov. Na rok 1998 dostali o 600 miliónov menej a z roka 1997 si priniesli dlhy v podobe neuhradených faktúr prevyšujúce 300 miliónov[2]. Na mzdy majú školy dostatok finančných prostriedkov aspoň relatívne. Mzdy sa počítajú zo skutočného počtu pracovníkov, ktoré jednotlivé školy majú. Relatívna spokojnosť by mala byť aspoň s tarifnými platmi. Horšie je to už s osobným ohodnotením a nadtarifnou zložkou, ktorú majú v každom kraji rozdielnu. Pohybuje sa od 9 až do 20 %. Zatiaľ, čo priemerná mzda pracovníkov v školstve bola v roku 1995 nižšia oproti priemernej mzde všetkých pracovníkov národného hospodárstva o 990 korún, v roku  1997 to bolo už o 1347 korún. Tento rozdiel je najvyšší v období rokov 1994-1997.[3]Vážnejšia je situácia v oblasti prevádzkových nákladov. Situáciu sťažuje viazanie prostriedkov.

Školy s právnou subjektivitou ako rozpočtové organizácie dostávajú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu prostredníctvom krajských a okresných úradov. Potom o nich rozhoduje riaditeľ, ktorý zostavuje rozpočet školy. V škole s právnou subjektivitou nemajú učitelia len z pozície štatútu školy vyššie platy. No aj tu sa otvárajú možnosti iným školám nedostupne. Napríklad keď je učiteľ práceneschopný, prostriedky zdravotných poisťovní prichádzajú do školy s právnou subjektivitou. V opačnom prípade sa sústreďujú na okresných úradoch a odtiaľ sa prerozdeľujú podľa potrieb regiónu

Pred kolapsom školstvo zatiaľ zachraňujú mimorozpočtové zdroje, ktoré školy získavajú od sponzorov a limity čerpania pridelených prostriedkov, ktoré určuje ministerstvo financií na celý rok.. V oblasti kapitálových výdavkov pôvodný rozpočet 1 mld. korún bol na 720 mil. Sk, z čoho pre novovznikajúce VŠ bolo účelovo viazaných 220 mil. Sk[4]. Nezostali financie na riešenie havarijných stavov. Slovenským základným a stredným školám podľa analýzy chyba približne miliarda korún. Objavili sa signály od hygienikov, že z hygienických dôvodov by mohli niektoré školy zatvoriť. Nedostatok finančných prostriedkov na mzdy na ZS a SS je záležitosťou prednostov krajských a okresných úradov, ktorí si financie nesprávne nárokovali.

Investície do vysokoškolského vzdelania jednotlivcov sú vynikajúcim personálnym vkladom s návratnosťou medzi 11 % až 14 %. Takmer každý absolvent vysokej školy na Slovensku nájde zamestnanie. Z celkového poctu 346 759 nezamestnaných na Slovensku v decembri 1997, bolo iba 1010 absolventov vysokých škôl, teda len 0,3 %[5]. Počet prijímaných na vysoké školy stúpol takmer o 40 %, percento akademicky vzdelaného obyvateľstva z ekonomicky aktívneho napriek tomu klesá. Ešte pred štyrmi rokmi to bolo 11,6 %, v roku 1997 už iba okolo desať percent. V podiele výdavkov na vysoké školy je Slovensko z 24 európskych 

krajín na 22 mieste.[6]Výdavky na vedu a vysoké školstvo tvorili v roku 1997 menší podiel hrubého domáceho produktu ako v Rumunsku. U nás to bolo 2,5 percenta, v Rumunsku 4 percentá a v Čechách 7,2, v Slovinsku 7,5 %.percenta[7]. Slovensko má tento parameter najhorší zo všetkých krajín kandidujúcich do EÚ. 

Podľa zákona o vysokých školách[8]ekonomické zabezpečenie vysokých škôl a fakúlt je zabezpečené zo štátneho rozpočtu. Rozpočet slovenských vysokých škôl na rok je 1998 nepokrýva ani vyše šesťpercentnú inflácie za minulý rok. Vzhľadom na infláciu vysoké školy v porovnaní s rokmi 1991 a 1992 reálne hospodária s tretinovým rozpočtom. Vysoké školy sú zaťažené dlhmi. Inovačný dlh (prostriedky nevyhnutne na rekonštrukciu priestorov, obnovu prístrojového a materiálneho vybavenia) predstavuje takmer štyri miliardy korún. 

Aj keď sa platy vysokoškolských pracovníkov postupne zvyšujú - z 8305 Sk v roku 1994 na 12 614 Sk v roku 1997 - priemerná mesačná nominálna mzda v prvom polroku 1997 bola v energetike 13 146 Sk a v peňažníctve 17 056 Sk. Priemerná mzda v školstve bola 7294 Sk. Zo 48 sledovaných povolaní sa školstvo nachádza v platovom ohodnotení na 38. mieste[9]

Dnešných 18, resp. už 21 slovenských univerzít je takmer zanedbateľných z počtu približne 12.000 univerzít vo svete. Finančné prostriedky postačia iba na zachovanie prevádzky, o zvyšovaní úrovne a dobudovaní špičkových odborných pracovísk sa hovoriť nedá vôbec. Kvalita a úroveň vysokého školstva je priamo úmerná kvalite pedagógov. Odchádzajú najlepší a najperspektívnejší mladi pracovnici. Stredná a staršia generácia docentov a profesorov je z roka na rok staršia. Vedecká činnosť naráža na nedostatok peňazí, nie sú prostriedky ani pre základné vedecké expertízne posúdenia najelementárnejších často krízových potrieb spoločnosti. Vysoké školy si môžu objednať už len zlomok základných vedeckých časopisov. Vybavenie laboratórií je nefunkčné, podobne aj informačné siete. Tieto problémy sa odrážajú v pedagogickej činnosti. Sú obavy o úroveň diplomových, rigoróznych a dizertačných prác. 

Určitým pokusom o riešenie situácie vysokých škôl je uznesenia vlády z 28. októbra 1997, ktoré bolo schválené na základe rokovania rektorov vysokých škôl a vlády vo Zvolene v roku 1997. Na jeho základe bola vypracovaná koncepcia ďalšieho rozvoja vysokého školstva do roku 2005 s výhľadom do roku 2015. Cieľom je, aby Slovensko v tejto oblasti dosiahlo "10. miesto, optimálne 5. miesto vo svete". Z nej sa však bude dať vychádzať až pri tvorbe rozpočtov na ďalšie roky.