Možno konštatovať, že nedostatočná úroveň vzdelania sa snáď najvýraznejšie podpisuje pod celkový sociálno-ekonomický status Rómov. Mnohí, dnes už dospelí Rómovia nedosiahli ani základné vzdelanie, čím sa vytvorila situácia, keď nie sú schopní riešiť si svoje problémy v zmysle uplatňovania si svojich práv, plnenia povinností, riešenia nezamestnanosti, bývania, zdravotnej starostlivosti a hygieny, spoločenského postavenia a i. Je možné konštatovať, že to,  čo „škola a spoločnosť do Rómov investuje“, sa neodráža v plnej miere v jej výsledkoch práce. Alebo inými slovami: najväčším problémom Rómov je ich nevzdelanosť.

Má to svoje korene aj v minulosti. Ale aj dnes monitorovacie správy a poznatky hodnotia situáciu a postavenie rómskeho dieťaťa v školskom výchovno-vzdelávacom systéme ako veľmi vážne. Poukazujú na niektoré alarmujúce javy, negatívne ovplyvňujúce proces výchovy a vzdelávania. Problémom je jazyková a zručnostná pripravenosť detí, ktoré v rodine nemali možnosti osvojiť si vyučovací jazyk školy a vytvárať si zručnostnú pripravenosť na vstup do školy. Pred vstupom do školy nikdy nepoužívali ceruzu, pero a iné pomôcky, bežne známe v inej populácii. Toto znevýhodnenie môže byť určujúcim faktorom počiatočnej neúspešnosti rómskych detí. Počiatočná neúspešnosť deti nemotivuje k ďalšiemu štúdiu, ku snahe po vyššom vzdelaní, k tomu, aby chodili do školy.

Ako jedna zo zásadných príčin tohto stavu je skutočnosť, že súčasná škola je pre rómske deti „cudzou inštitúciou“, nerešpektuje ich etnickú, kultúrnu, sociálnu, jazykovú a psychickú odlišnosť. Hodnotový systém bežnej rómskej rodiny má svoje špecifiká, charakteristickú štruktúru. Zo sociologického hľadiska ide o rodinu viacgeneračnú, v ktorej sa úplne prirodzene získavajú podnety a vzory vzorov pre život. Deti vyrastajúce v rómskej rodine sú vychovávané k väčšej spolupatričnosti, zároveň však život Rómov zahŕňa znaky voľnosti a vzájomnej neviazanosti. Tento sociotyp rodinnej výchovy podmieňuje aj sociokultúrne správanie jedincov rómskej komunity, čo zrejme v rozhodujúcej miere stavia pred Rómov v značne rigidnom vzdelávacom systéme, aký sa uplatňuje na Slovensku, neprekonateľné bariéry pri dosahovaní vzdelávacích úspechov i pri aplikácií poznatkov vzdelávania v praktickom živote.

Neúspechy sú pravdepodobne spôsobené aj tým, že pedagogické a psychologické vedy ako „vstupný kapitál“ sú pri riešení tohto problému metodologicky prísne: riešený pedagogický jav, problém, chcú predovšetkým rôznymi vedeckými cestami a technikami kauzálne, interdisciplinárne ho analyzovať, resp. ďalej štatisticky kvantitatívne a náročne kvalitatívne vyhodnocovať. Ale poznatky hovoria, že problematiku edukácie Rómov je potrebné riešiť okamžite a paralelne s vedeckými výskumami a realizáciou pedagogických experimentov. Už teraz je potrebné zverejňovať všetky praktické skúsenosti edukácie rómskych detí, uvádzať všetky psychodidaktické postupy nielen teoretické, ale i praktické – od učiteľov ,ktorí rómske deti poznajú v ich osobitostiach v ich špecifickom spôsobe života.

Historické kontexty

Od svojho príchodu do Európy 13. - 14. storočí boli Rómovia sústavne prenasledovaní. Žili na pokraji stredovekých spoločností, ich životnou filozofiou bola filozofia prežitia. Preto tvorili uzavreté spoločenstvá hodnotovo založené na princípoch života kasty „nedotknuteľných“, ktoré si priniesli zo sebou zo svojej pravlasti, Indie. Tie ich nútili vytvárať si také mechanizmy existencie, ktoré im umožňovali prežívať represie, prenasledovanie a asimilačné tlaky. V strednej Európe, najmä v Uhorsku, a teda aj na území dnešného Slovenska, represia voči Rómom nedosahovala rozmery krajín západnej Európy, preto politické podmienky spolu s určitým stupňom tolerancie domáceho obyvateľstva umožnili Rómov trvalejšie usadenie sa na okrajoch slovenských miest a dedín. To podporovali aj opatrenia prijímané habsburskými panovníkmi Máriou Teréziou a Jozefom II., ktoré boli zamerané na usadenie a asimiláciu Rómov. Opatrenia ovplyvnili aj mnohých Rómov prichádzajúcich zo západnej Európy, ktorí boli prinútení usadiť sa vo východnej časti  Habsburskej monarchie.

Spôsob života usadených Rómov determinovali požiadavky trhu, keď boli vnímaní ako určitý typ „servisu“ pre domorodé roľnícke či mestské obyvateľstvo, t.z. že vykonávali len určité remeslá, ktoré neskôr po vplyvom rozvoja priemyselnej výroby strácali svoje opodstatnenie na existenciu. Preto sociálna situácia Rómov bola vždy horšia ako situácia ostatného obyvateľstva,. často boli odkázaní na jeho pomoc. Problém so získaním zamestnania a odkázanosť na ostatných obyvateľov krajiny ich odsunuli na okraj spoločnosti, čo viedlo k ich sociálnej a celkovej izolácii.

Postavenie Rómov sa zhoršilo v 20. storočí jednak rôznymi represívnymi opatreniami štátu, zameranými na ich registráciu a asimiláciu, jednak v čase vojny špeciálnou „odnožou“ holokaustu rómskeho „porraimos“.

Po roku 1945 postavenie Rómov deklaratívne riešili viaceré legislatívne normy, ktoré deklarovali záruku ústavných slobôd a zakazovali diskrimináciu občanov z rasových dôvodov, ale v praktickej rovine pod záštitou „prevýchovy občanov cigánskeho pôvodu“ boli uplatňované aj keď nie v takej brutálnej podobe ako do roku 1945 represívne a asimilačné opatrenia, ktoré mali viesť k eliminácii rómstva ako spôsobu života, hodnotového systému a kultúry. Ani de facto ani de jure Rómovia neboli akceptovaní ani rešpektovaní ako národnosť aj v politickom systéme ani vo verejnosti.