BÁSNIK DANTE

Pre spôsob básnenia, odlišný od sladkého nového štýlu, Dante čerpal podnety nielen z ceccovského „štýlu hravého“, ale i zo súčasnej francúzskej poézie, sprostredkovanej najmä dielami spomínaného Brunetta Latiniho, ktorého Tesoretto (Malý poklad) dokumentuje i autorovo stretnutie s povestným Románom o ruži (Le Roman de la Rose), s jeho prvou časťou (zloženou v rokoch 1229—1236 Guillaumom de Lorris a obsahujúcou 4 058 osemslabičných veršov). Možno práve Brunettovou zásluhou získal Dante i druhý diel tohto románu, oveľa rozsiahlejší a zložený neskôr (v rokoch 1275—1280), ktorý ho spolu s prvým inšpiroval k „prerozprávaniu“, k podstatnému skráteniu a premene básnického tvaru. Skladbu „Il Fiore“, ktorého autor sa podpisuje „Durante“, doterajšie bádanie nechcelo brať do úvahy ako jedno z diel autora Božskej komédie. Dnes ho už Enciclopedia Dantesca Dantemu prisudzuje (II. zv., str. 895—901) a obdivuje majstrovstvo, s akým Durante-Dante zhustil vyše štyritisíc veršov prvého dielu do 33 sonetov, čiže skrátil ho takmer na desatinu rozsahu. Celé dielko Il Fiore má 232 zneliek. Otázkou však zostáva, či túto Danteho prácu možno zaradiť ešte do florentského obdobia, či až do rokov vyhnanstva. Ale táto neistota sa týka datovania takmer všetkých Danteho spisov. O niečo istejšie, i keď nie práve najhojnejšie, sú biografické dáta z posledných rokov vo Florencii, zachytávajúce básnika vo verejných funkciách (ich prehľad nájde čitateľ v poznámkach J. Felixa k Boccacciovmu dielku Život Danteho, Tatran 1980, str. 704), z nich najzávažnejšie sú dve: priorát v roku 1300 (od 15. júna do 15. augusta) a vyslanectvo k pápežovi Bonifácovi VIII. v roku 1301. Počas svojho priorátu musel Dante vypovedať do vyhnanstva extrémistov spomedzi Bielych i Čiernych guelfov. Medzi Bielymi bol i jeho dakedajší „prvý priateľ“ Guido Cavalcanti, ktorý v Sarzane (mesto v Ligúrii) ťažko ochorel a zaspieval nielen svoju labutiu pieseň, ale i jednu z najrýdzejších piesní stilnovizmu a jednu z najkrajších básní talianskej poézie:

Pravdepodobne i Danteho pričinením sa mohol Cavalcanti vrátiť z vyhnanstva za krátky čas, no podlomené zdravie nedalo dlho čakať na smrť, ktorá ho asi zastihla ešte koncom toho istého roku. Rok 1300 sa do života Danteho a celej Európy zapísal ešte aj inak: pápež Bonifác VIII. ho vyhlásil za jubilejný rok, v ktorom navštívilo Rím dva milióny pútnikov, medzi nimi možno i Dante. Aspoň v Pekle nám zanechal na to plastickú spomienku: „... takto i v Ríme v jubilejnom roku / musí sa kráčať cez most na Tibere, / aby sa vyhlo vírom v ľudskom toku, / takže prúd jeden uberá sa v smere / k hradu a ďalej do Svätého Petra, / kým druhý prúd zas k vŕšku späť sa berie.“ (Peklo XVIII, v. 28—32, str. 146 a pozn. na str. 378.) Do tohto istého roku položil Dante svoju fiktívnu púť záhrobím a podľa „predpovede“ jeho prapradeda Cacciaguidu v tomže roku sa už pripravovalo Danteho vyhnanstvo z Florencie — v tom istom Ríme:

Ten, čiže pápež Bonifác VIII, v tomto roku s pomocou Corsa Donatiho pripravuje prevrat vo Florencii, ktorý ma priviesť k moci Čiernych guelfov a spečatiť osud popredných vodcov zo strany Bielych guelfov, medzi nimi i Danteho, pokladaného v Ríme za jedného z najrozhodnejších odporcov mocenského zasahovania pápeža do vnútorných vecí Florencie a celého Toskánska. Piateho septembra nasledujúceho roku sa Bonifác VIII. dohodne s Karolom z Valois, s bratom francúzskeho kráľa Filipa Pekného, že princ pred chystanou výpravou na Sicíliu, ktorú chcel opäť vydobyť Anjouovcom z rúk Aragóncov, vkročí do Florencie ako „pacifikátor“ obidvoch strán, v skutočnosti ako štít, pod jeho ochranou uchopia moc Čierni guelfovia, propápežskí stúpenci. Bieli guelfovia urobia ešte zúfalý pokus o zmierenie s pápežom, vyšlú k nemu trojčlennú delegáciu, ale pápež je neoblomný, žiada absolútnu poslušnosť, dvoch členov s týmto odkazom pošle do Florencie a tretieho, Danteho, zadrží na rímskom dvore. Medzitým, krátko po príchode francúzskeho princa do mesta nad Arnom, sa Čierni zmocnia vlády a začnú kruto prenasledovať svojich odporcov. Prvý súdny výrok proti Dantemu nesie dátum 27. januára 1302. Podľa neho sa Dante odsudzuje na pokutu päťtisíc florénov, na dvojročné vyhnanstvo a zakazuje sa mu v budúcnosti zastávať akékoľvek verejné funkcie. Keďže sa Dante pred súd nedostavil a neprijal nesplniteľné podmienky (pokuta vysoko presahovala jeho možnosti), onedlho, 10. marca, nasledoval druhý rozsudok na upálenie za živa, ak by padol do rúk obce.

Sedemnásty spev Raja poskytuje najväčší zdroj autobiografických ukazovateľov pre toto pohnuté obdobie básnikovho života. Spolu s ostatnými vyhnancami sa básnik pokúsi o násilný návrat, no všetky pokusy budú neúspešné, navyše básnik sa dostane do sporu s vlastnými kolegami, s Bielymi guelfmi, ktorí podnikajú ozbrojené výpravy už spolu s ghibellinmi. Napokon sa stane Dante „stranou sám pre seba“ („parte per se stesso“ — pozri Raj XVII, v. 69). Od tejto chvíle je veľmi ťažko sledovať básnikove cesty po apeninskom polostrove, prípadne i mimo neho. Jednako určité pevné body sa tu črtajú. „Prvým útulom“ („primo refugio“, Raj XVII, v. 70) mu bola Verona, dvor „Lombarďana“ Bartolomea della Scala (tamže, v. 71), kde pobýval asi od mája 1303 do marca 1304. Pravdepodobne k tomuto pobytu sa viaže údaj zo sonetu Cecca Angiolieriho, Danteho spolubojovníka z Campaldina a ustavičného útočníka proti sladkému novému štýlu, ktorý je odpoveďou na nezachovaný atak Danteho (najskôr tiež v sonetovej forme), obviňujúci Cecca z planého tárajstva:

V citovanom tercete („Chvalabohu, čo do biedy a do vád...“) akoby Cecco na chvíľu strhol masku: zavanie z neho ľútosť nad premárneným životom. No Dante sa v tom čase ako básnik už uberal celkom inými cestami než Cecco. „Robil dieru“ do sveta s pripravovanou knihou Convivio, čiže „hostinou“, ktorej „strava“ mala pozostávať zo štrnástich kancón. Próza okolo nich by bola utvorila „summu“ múdrosti pre praktickú činnosť ľudí. Toto dielo, ktoré tvoril v rokoch 1304—1307, nedokončil; skomentoval len tri kancóny, z nich pieseň „Vy, ktorí hnete umom nebo tretie“ zložil ešte vo Florencii koncom roku 1293 alebo začiatkom roku 1294, takže sa s ňou celkom určite zoznámil i neapolský princ Carlo Martello. Nie náhodou kladie incipit tejto kancóny do jeho úst v VIII. speve Raja (v. 37). V rozpätí týchto rokov pobýval na dvore Gherarda da Camino (spomína ho v Očistci XVI, v. 124—140, str. 139 a pozn. na str. 325) v Trevise, a to od leta 1304 do polovice roku 1306, kam zišiel buď z Arezza, buď z iných toskánskych miest, kde očakával po smrti Bonifáca VIII. (11. októbra 1303) možnosť návratu do Florencie za nového pápeža Benedikta XI., usilujúceho sa zmieriť znepriatelené strany vo Florencii. Žiaľ, jeho úsilie bolo bezvýsledné a sám zakrátko zomrel (7. júla 1304). Okrem Trevisa nachádzal Dante útulky aj v Padove, Benátkach a niektorých mestách Trevízskej marky. Do tohto obdobia treba situovať aj ďalšie a z hľadiska jazykovedného i poetologického oveľa závažnejšie dielo O ľudovom jazyku (De vulgari eloquentia, cca 1303—1305), ktoré dokumentuje širokú rozhľadenosť Danteho po básnickej tvorbe trubadúrov a predošlých básnikov v Taliansku. Najvýznamnejších z nich umiestnil i do Božskej komédie. Oproti Novému životu, v ktorom tvrdil, že rýmované verše v ľudovom jazyku majú spievať len o láske (kap. XXV.) — a poézia sladkého nového štýlu vskutku vylučovala iné témy — už v traktáte O ľudovom jazyku hovorí Dante o troch tematických vrstvách, ktoré sú a môžu byť predmetom básnenia v národných rečiach: 1. piesne bojové, aké reprezentuje predovšetkým tvorba trubadúra Bertranda de Born (Dante ho zaradí medzi rozkolníkov — pozri Peklo XXVIII, v. 112—142, str. 235—236 a pozn. na str. 420—421; a tiež Danteho trubadúri, Tatran 1972, str. 44—46 a 117—118); 2. piesne ľúbostné, ktorých hlavným predstaviteľom v provensalskej poézii je podľa Danteho názoru trubadúr Arnaut Daniel (pozri Očistec XXVI, v. 136—148, str. 222—223 a pozn. na str. 349—350; tiež Danteho trubadúri, str. 60—62 a 119—123); 3. spevy o statočnosti, ktoré mu najvýraznejšie zastupuje tvorba Guirauta Borneila (pozri Danteho trubadúri, str. 68—69 a 123—124). V talianskej poézii zatiaľ nenachádza oslavovateľa zbraní, kým pre ďalšie dve skupiny uvádza dvoch predstaviteľov: pre poéziu ľúbostnú svojho priateľa Cina z Pistoie a pre poéziu „statočnosti“ jeho priateľa — čiže seba.

Cinovi z Pistoie možno Dante vďačí za ďalšie „útočište“, ktoré našiel v Lunigiane, v údolí rieky Macry (resp. Magry), na dvore Malaspinovcov (štedrosť týchto mecénov si dá Dante predpovedať v Očistci VIII, v. 109—139, ústami jedného z ich predkov, Konráda Malaspinu, pozri str. 72—73 a pozn. na str. 306—307), najmä u skvelého vojvodcu Moroella Malaspinu (spomenie ho v Pekle XXIV, v. 145 priamo ako „Marsa“, boha vojny: „no z Val di Magra Mars hneď mračná roztne“; pozri Peklo, str. 203 a pozn. na str. 403). V službách tohto slávneho rodu Dante urovnal istý spor medzi Malaspinovcami a lunigianským biskupom 6. októbra 1306 v Sarzane, v tom istom meste, kde bol kedysi vo vyhnanstve jeho „prvý priateľ“ Guido Cavalcanti. V mene Moroella Malaspinu nasledujúceho roku odpovie Dante na Cinov sonet, v ktorom sa Pistojčan Moroellovi sťažoval, že ho bodol „zlý tŕň“ do srdca (priezvisko „Mala-spina“ znamená v taliančine presne „zlý tŕň“), inými slovami, že sa márne zamiloval do niektorej z dám tejto rodiny.

No napomenutie, ktoré básnik „statočnosti“ dáva básnikovi „lásky“, že si má totiž hľadieť v rámci stilnovistickej koncepcie len svojej milovanej a na výsosť vyslávenej Selvaggie, o krátky čas bude možné obrátiť proti nemu samému: po odchode od Malaspinovcov v roku 1307 ho v Casentine zachváti ľúbostný ošiaľ k neznámej panej z tohto hornatého kraja pri hornom toku Arna, o čom za horúca píše Moroellovi Malaspinovi a k listu pripojí i jednu z najvášnivejších kancón talianskej poézie (úryvky z nej nájde čitateľ v knihe M. Tobina, Plavovlasý bol a krásny, Tatran 1980, str. 153—154), nazývanú „Horskou piesňou“. Podľa nášho názoru možno ju dávať do súvislosti s kancónami pre Pietru (pozri V. Turčány, Preklady, vyd. Slovenský spisovateľ 1980, str. 168—170) a s Danteho odklonom od výlučnosti, zameranej na poéziu „statočnosti“ i s novým príklonom k poézii „lásky“; pri nej nasleduje Arnauta Daniela a začne ho pokladať za najväčšieho provensalského trubadúra, ako to jasne zdôrazní v Očistci, kde riadne „degraduje“ Guirauta Borneila (pozri Očistec XXVI, v. 118—120, str. 222 a pozn. na str. 349), velebeného predtým v spise O ľudovom jazyku. Ak pri kancóne „Okolo srdca prešli mi tri panie“ (pozri V. T., Preklady, vyd. Slov. spisovateľ 1980, str. 170—173), najtypickejšej pre obdobie „básnika statočnosti“ (zloženej v prvých rokoch vyhnanstva, možno ešte v roku 1302) a podľa De Sanctisa jednej z najväčších osláv statočnosti v talianskej poézii vôbec, v druhej, možno neskôr dopísanej „tornade“ (závere) básnik prejavuje vôľu zmieriť sa s Čiernymi guelfmi a vrátiť sa tak do Florencie — už v Horskej piesni nepomýšľa ani na boj proti nim, ani na návrat, i keby mu hneď ho chceli umožniť, pretože je beznádejne pripútaný láskou k „horalke“ a jej kraju:

No koncom toho istého roku sa už nachádza v Lukke, kde strávi celý rok nasledujúci, možno i začiatok roku 1309. Podľa predpovede básnika Bonagiuntu, ktorého ústa v Očistci sú „ranou vždy viac suchšou“, mala sa ho v tomto meste ujať nejaká dobrodinka nie príliš vysokého veku:

Z tohto mesta aj z tohto obdobia pochádza i dokument, v ktorom sa uvádza ako svedok istý „Giovanni“, syn Alighieriho z Florencie. Nie všetci bádatelia pokladajú však existenciu tohto údajného Danteho syna za nepochybnú. Jeho meno sa inak nikde nespomína ani predtým, ani potom — a je možné, že ešte aj nejakí iní Alighierovci bývali vo Florencii. Bezpečne sa vie o dvoch Danteho synoch, Jakubovi a Petrovi, a o dcére Antónii, ktorá pravdepodobne vstúpila v Ravenne do kláštora a prijala rehoľné meno Beatrice.

Po Danteho pobyte v Lukke by mala nasledovať cesta do Paríža, ktorú mnohí vedci z jeho života vylučujú, i keď ju potvrdzuje súčasník a Danteho osobný známy, kronikár Giovanni Villani aj o dve generácie mladší Giovanni Boccaccio. V Danteho diele je množstvo dát, týkajúcich sa Francúzska i parížskej „Sorbonny“ (nazvanej podľa kráľovho kaplána Róberta Sorbona, ktorý založil v roku 1250 teologickú fakultu a o 7 rokov neskôr ubytovne, z ktorých sa neskôr vyvinuli vysokoškolské internáty). K studnici učenosti nad Seinou prišiel Dante čerpať poznatky z filozofie, potrebné najmä k tretej kantike. „Bakalárske skúšky“ v 24—26. speve Raja majú presne taký charakter ako vtedajšie exámeny na najslávnejšom učení v „Slamenej ulici“, kde ešte doznievali ozveny sporov medzi najväčšími učencami, Tomášom Akvinským a Sighierim z Brabantu, ktorých „uzmieruje“ básnik v X. speve Raja (v. 133—138). Inak, tragická postava averoizujúceho filozofa Sighieriho zaujala Danteho už v diele Fiore.

Zaiste, toto všetko sa mohol Dante dozvedieť i v Taliansku a každá parížska, či širšia francúzska relácia by sa mohla vysvetľovať podobne. Lenže množstvo týchto údajov nás nabáda, aby sme dali za pravdu Villanimu a Boccacciovi, tým skôr, že mnohé záznamy majú presvedčivosť bezprostredne videného. Bezpochyby tu sa otvára široký priestor i pre subjektivistické výklady. Povestný „feliber“ a jeden z prvých nositeľov Nobelovej ceny, Frédéric Mistral, „objavil“ v blízkosti slávneho centra trubadúrov Les Baux-en-Provence, ktoré Dante sotva na svojej ceste obišiel, sugestívne miesta, čo mohli poskytnúť Dantemu vzor pre „tvarovanie“ jeho Pekla. Inak, pri Baux-en-Provence sa našiel i hliník, ktorému podľa mena miesta dali názov bauxit.

Určite, Dante mal dosť dôvodov, aby — okrem obdivu k parížskemu žriedlu vied — nemusel k francúzskym mocnárom láskou priam horieť. Filip Pekný, ktorého neobľuboval do tej miery, že ho ani raz nenazval jeho vlastným menom, ale zato ho dal ako „Piláta“ prekliať samým zakladateľom rodu, Ugom Capetom (Očistec XX, v. 91—96) — bol najväčším odporcom cisárskej moci, keď sa mu nepodarilo získať ju pre brata Karola z Valois, známeho nám tým, že za jeho „pacifikovania“ Florencie musel Dante do vyhnanstva. O svojom prvom ortieli sa podľa jednej legendy dozvedel Dante v Siene, kde sa zastavil na spiatočnej ceste z Ríma. Sienu, pravda, nemiloval aj pre iné príčiny, napríklad pre jej pochabosť a pre jej márnotratníkov, ktorým postavil v priepasti pekla príkladný pomník (Peklo XXIX, v. 124—133, str. 244 a pozn. na str. 424—425). Toto mesto podľa tradície založili Francúzi, resp. Galovia. No Francúzi sami museli urobiť Dantemu niečo obzvlášť nepríjemné priamo vo svojej domovine, keď aj ich, aj Sienčanov poctil takouto tercínou:

Jednako, na rozdiel od dakedajšej cesty zo Sieny, básnikov odchod z Paríža urýchľovala radostná udalosť, zobúdzajúca vyhnancove nádeje na návrat do Florencie. Roku 1310 zostupoval do Talianska zvolený cisár Henrich VII. Luxemburský, ktorý si za prvú úlohu vytýčil usporiadať pomery na búrlivom polostrove.

Ale vráťme sa ešte k Danteho ceste, smerujúcej do Paríža! Na nej mal totiž urobiť zastávku v kláštore Santa Croce del Corvo (Svätý Kríž pri Havranovi, medzi ústím rieky Magry a mestom La Spezia), kde sa zoznámil s istým frátrom Ilarom, ktorý zanechal zaujímavý záznam o rozhovore s básnikom. Podobne ako Danteho pobyt v Paríži i list fra Ilara pokladali vedci dlho za nevierohodný, ale už dnes Enciclopedia Dantesca nevidí v ňom vonkoncom iba dáke falzum. I my sa domnievame, že je to cenný zdroj poznania Danteho života, ba viac, je to jeden z najcennejších dokladov vývoja básnikových názorov, týkajúcich sa ľudového jazyka ako materiálu poézie. Pozornosť si zaslúži najmä pasáž o Komédii: Ilarovi, „ktorý žasol, prečo také významné námety spracoval v ľudovom jazyku, vysvetľoval Dante, že najprv chcel použiť latinčinu, ale potom, keď videl, ako málo si vážia vtedajší páni latinské diela, rozhodol sa pre ľudový jazyk“ (Enciclopedia Dantesca III, str. 362). Podľa tohto listu pôvodný začiatok Komédie mal znieť — a podobne ho uvádza i Boccaccio v dielku Život Danteho — takto:

Podľa našej mienky tu je tretí a rozhodujúci stupeň vo vývoji Danteho názorov na možnosti použitia ľudovej reči ako materiálu pre poéziu. V Novom živote básnik tvrdil, že veršovanie v nej je motivované len neznalosťou latinčiny u oslavovaných paní a že sa má v nej spievať iba o láske. V traktáte De vulgari eloquentia rozširuje už sféru ľudového jazyka na tri tematicky vymedzené okruhy (piesne o bojoch, o láske a o statočnosti), pričom vynecháva ohľad na znalosť či neznalosť latinčiny u adresátov tejto poézie. V Ilarovom liste sa ľudový jazyk ujíma už takej veľkej úlohy, akú spĺňala v časoch cisára Augusta Vergiliova Eneida. Teda nielen viac-menej krátke piesne zaraditeľné do jedného z troch tematických okruhov (boj, láska, cnosť), ale všetky tieto témy pospolu a mnohé ďalšie, pre ktoré je epos eposom. Lebo ide práve oň. Ak Dante zo skromnosti ešte neoznačí svoju skladbu tragédiou, ako sa ňou označovala Vergiliova Eneida (nasledovaná i pôvodným latinským začiatkom), ale iba „komédiou“, to môže vyplývať z viacerých dôvodov, ktoré potom sčasti vysvetlí v liste Cangrandemu (v roku 1317), pokladanom taktiež dlho za podvrh. Na línii „Nový život — O ľudovom jazyku — List Cangrandemu“ je „Ilarov list“ tretím, i logicky predpokladateľným stupňom vo vývoji Danteho názorov na ľudový jazyk a poéziu.

Pri určovaní druhového názvu skladby rozhodujúca bola otázka štýlu. Ak si pripomenieme, že v Novom živote Dante bojoval ešte za elementárne právo ľudových básnikov používať trópy a figúry, aké predtým používala len latinská poézia, nebude nám už také čudné, že aj pri Komédii bude vravieť iba o štýle „strednom“ vo vzťahu k vysokému štýlu v Eneide. No v tomto čase si Dante osvojil Vergilia už natoľko, že sa mohol v I. speve Pekla (čiže „generálnom“ speve celej Komédie) vyznať z lásky k rímskemu pevcovi ako k svojmu jedinému učiteľovi, ktorý ho „uspôsobil k lahodnému štýlu“ (Peklo I, v. 87, str. 12), a že sám Vergilius (prirodzene, ako persona dramatis) mu môže vysloviť uznanie ako najlepšiemu žiakovi, ktorý pozná jeho dielo „úplne a cele“ (Peklo XX, v. 114). Hoci vrcholný básnik Ríma nebol v stredoveku neznámy a mal i svojich nasledovníkov (napr. Gualterus ab Insulis, 1135—1200 v epose Alexandreis), predsa Danteho aktualizácia Eneidy ani predtým, ani dlho potom nenašla obdobu. Zo šiestej knihy Vergiliovho veľdiela, v ktorej hrdinov otec Anchízes v záhrobnej ríši opisuje dejiny rímskeho štátu od samých začiatkov až po cisára Augusta ako budúcnosť, Dante sa naučil umeniu tzv. „vaticinatio ex eventu“ čiže vešteniu z udalosti, z toho, čo sa už stalo a čo bolo básnikovi predtým známe. Tým, že svoju púť záhrobnými ríšami Dante situoval do roku 1300, mohol pri písaní, menej či viacej vzdialenom od tohto dátumu, „veštiť“ príbehy, čo sa už udiali, ako veci, ktoré sa majú iba stať. Podľa toho sa dajú približne určovať i roky skladania niektorých jeho spevov.

Pravda, ktorým rokom datovať začiatok Komédie, nevedno. Záväzok utvoriť podobné dielo je už v závere Nového života. Boccaccio uvádza, že prvých sedem spevov Pekla zložil básnik ešte vo Florencii, a dokladá to začiatkom VIII. spevu, v ktorom sa píše: „A pokračujúc, hovorím...“ (Peklo VIII, v. 1, str. 65 a pozn. na str. 329—330.) To však nijako nemusí znamenať, že by pokračovanie v exile muselo nadväzovať na florentské obdobie, ako to obšírne vyvracia už Jozef Felix v poznámke k tomuto veršu. Je určite možné, že náčrty i niektoré „pra-spevy“ existovali oveľa skôr a že už pred rokom 1310 ozaj mohol mať Dante v prvotnej podobe hotové celé Peklo. A v tomto momente stredoveký básnik, ktorý sa pokladal za potomka Rimanov a cieľavedome nasledoval najväčšieho rímskeho básnika, uzrie priam prozreteľnostne zostupovať do Itálie, priamo k sebe, nového cisára, obdobu Vergiliovho Augusta. Básnikovo uveličenie z Henricha VII. Luxemburského muselo byť nesmierne a bolo by Danteho stiahlo do Itálie nielen z Paríža, ale z ktoréhokoľvek bodu sveta.

Z jedného listu (Epist. VII) vieme, že básnik išiel cisárovi v ústrety a vzdal mu hold. Pravdepodobne sa zúčastnil i na jeho korunovácii za rímskeho kráľa 6. januára 1311 v Miláne. V tomto roku sa Dante usídlil u grófa Guidu di Battifolle na hrade Poppi, neďaleko ktorého kedysi bojoval pri Campaldine. Teraz však namiesto šípov vrhal výzvy talianskym kniežatám, aby všemožne podporovali cisára, ktorého zas nabádal, aby čím skôr oslobodil Florenciu. Danteho rodisko sa naľakalo cisárovho ťaženia a aby ustálilo pomery vnútri štátu, udelilo mnohým vyhnancom amnestiu (v septembri 1311), z ktorej však Dante, ktorý stihol napísať list aj „najzločinnejším Florenťanom zo strany Čiernych guelfov“, bol, prirodzene, vylúčený.

K tomuto obdobiu sa viaže i Petrarcova spomienka na Danteho, ktorého videl ako osemročný chlapček v Pise, kam sa v marci 1312 sústredili vyhnanci z Florencie, medzi nimi i Petrarcov otec, Danteho priateľ, aby pozdravili cisára. Henrich VII. sa odhodlal na obliehanie Florencie príliš neskoro (september 1312), a preto i bezúspešne. V marci 1313 sa stiahol do Pisy, odkiaľ vyrazil proti neapolskému kráľovi Robertovi Anjouovskému, hlave talianskych guelfov, no v toskánskom meste Buonconvente nečakane — podľa jednej legendy, vraj, otrávený — zomrel 24. augusta 1313. Tomuto novému „Augustovi“, ktorého Dante miloval a ktorý bol korunovaný za rímskeho cisára 29. júna 1312 v Ríme, básnik ponechal cisársku korunu i v Raji (XXX. spev, v. 133—138).

Iste už od začiatku Henrichovej výpravy klíčila v Dantem myšlienka napísať Monarchiu, ktorú však zložil, ako sa dnes tvrdí, až v roku 1317 u Cangrandeho vo Verone, kam sa uchýlil ešte pred cisárovou smrťou v polovici roku 1312 a kde pobudol asi 6 rokov. V meste nad Adižou, druhou najväčšou talianskou riekou, a pod ochranou cisárskeho zástupcu, ktorého pokladali súčasníci za „malého“ Alexandra Veľkého, Dante usilovne prepracúval Peklo a dokončoval Očistec. Prvú kantiku uverejnil koncom roku 1314, druhú na jeseň roku nasledujúceho a hneď sa prichytil do skladania Raja.

Okrem Cangrandeho podporoval ghibellinskú stranu i ďalší skvelý vojvodca Uguccione della Faggiuola, ktorý dosiahol značné úspechy v Toskánsku, najmä v bitke pri Montecatini, kde padli dvaja anjouovskí princovia (pozri Raj IX, v. 6). Florencia v tomto roku kvôli rovnováhe vnútri štátu poskytla vyhnancom opäť amnestiu, pravda, s podmienkou, aby verejne uznali svoje previnenie, požiadali o odpustenie a zaplatili pokutu. Takúto možnosť iste mal aj Dante a priatelia z mesta nad Arnom ho aj nahovárali, aby ju využil. Lenže ak Dante v prvých rokoch exilu i napriek vyhláseniu, že „za česť si držím vyhnanstvo“, predsa len bol ochotný k nejakému ústupku voči Čiernym, ako ukazuje spomínaná kancóna Okolo srdca prešli mi tri panie („No ak aj mal som vinu, / už toľko lún ju z mojej duše stiera — / a ľútosťou aj vina odumiera“ — Pozri V. T.; Preklady, Vyd. Slovenský spisovateľ 1980, str. 172) — teraz už v liste jednému z florentských priateľov hovorí „básnik spravodlivosti“ jednoznačne o svojej očividnej nevine a o tom, že sa nezníži k tejto potupnej ceste do Florencie, do ktorej — ak sa nenájde možnosť, čo by nepoškvrnila jeho meno a česť — sa nevráti nikdy. Odpoveď „čierneho“ rodiska bola krutá: nové nariadenie zo 6. novembra 1315 odsúdilo na trest smrti i synov Jakuba a Petra, ktorí však rovnako našli útočište u pohostinného Scaligera pri svojom otcovi vo Verone.

V tejto chvíli sa mohli Dantemu zrútiť všetky nádeje: brány Florencie mu zostali zavreté a mŕtvy bol i cisár, v ktorého dúfal, že mu ich raz otvorí. Ba zdá sa, že sa mohlo zrútiť aj oveľa viac: v Henrichovi VII. Luxemburskom nevidel náš básnik iba „nového“ cisára Augusta, ale podľa jedného zo základných postupov svojej poetiky, spájajúceho príklad z antiky s príkladom z Biblie, cítil v ňom i jedného z najväčších starozákonných panovníkov a priamo ho aj označil za nového kráľa Dávida, pre ktorého — ako i pre „nového“ Šalamúna, čiže pre jeho syna Jána, od roku 1310 českého kráľa (až ním sa začína kraľovanie Luxemburgov v Čechách, a nie už jeho otcom, ako písal Cola di Rienzo v predhovore k Danteho Monarchii) — sa chcel stať Dante básnikom-veštcom, „novým“ prorokom Nátanom, a to tým skôr, že meno „Nátan“ znamená v hebrejčine „Dávajúci“ rovnako ako v taliančine „Dans-Dantis“ (pozri Raj XII, v. 136). Teda „rímsky“ výklad mena „Dante“ patrí samému básnikovi, a nie až Boccacciovi (tým menej Colovi di Rienzo, či iným), ktorý ho iba vyčítal z autorovej poetiky, pretože ju dokonale chápal a v Dantem videl básnika, dávajúceho ľudstvu najväčšie dary práve poéziou.

Ak v naše kraje prišiel najprv Dante nie ako básnik, je možné, že ani jeho oslavovaný Cangrande della Scala, jeden z najvážnejších kandidátov na osloboditeľského „Chrta“ z prvého spevu Božskej komédie (Peklo I, v. 110), necítil a nectil v Dantem takou mierou básnika akou diplomata a pôvodcu rozpracovanej Monarchie, ktorá oslavou cisára vrhala lesk i na neho, na druhého muža ríše, na vládcu nad Adižou a cisárskeho zástupcu v Taliansku, nosiaceho vo svojom erbe imperátorského orla. Možno tak usudzovať podľa toho, že vynikajúci vojvodca neumožnil Dantemu korunováciu za básnika, čo by ho bolo oprávňovalo vyučovať na veronskej univerzite, ktorá už vtedy mala dobrý zvuk, kým takouto poctou vyznačil v roku 1315 i svojho nepriateľa z neďalekého odbojného mesta, a to historika, básnika a politika Mussata z Padovy (1261—1329), najvýznamnejšieho z tamojších literátov, nazývaných „praehumanistami“. Bol to prvý prípad venčenia za básnika v stredovekom Taliansku, dobré štvrťstoročie pred slávnou Petrarcovou korunováciou na rímskom Kapitole (v roku 1341). Pravda, ani Petrarca nedostal veniec za básne venované Laure, a teda písané v taliančine, ale za svoje latinské diela.

Dante túžil po podobnej oslave a je pravdepodobné, že pocta Mussatovi, korešpondujúca časovo so začiatkom skladania Raja, vniesla motív vavrínu i do prvého spevu tejto kantiky, za ktorú očakával odmenu nemenšiu:

Otázka vavrínu, inými slovami, venčenia za básnika, vystúpi výrazne ešte raz do popredia v jeho diele, keď bolonský básnik Giovanni del Virgilio mu ho navrhne v mene svojho mesta, pravda, s podmienkou, že preloží svoju Komédiu do latinčiny (v ktorej — podľa Ilara — ju mal pôvodne začať). Na túto tému vymenil si s Dantem pár eklog, v ktorých florentský rodák dáva svojmu bolonskému obdivovateľovi na vedomie, že má záujem o korunováciu, no v chráme sv. Jána Krstiteľa vo svojom rodisku, ktoré by mu malo otvoriť brány za jeho veľkú skladbu v rodnom jazyku. Výmena básní s Giovannim del Virgilio, inak aj budúcim autorom latinského epitafu za Dantem, časovo súzvučí zasa s prácou na XXV. speve Raja (rok 1319), v ktorom hovorí Dante to isté:

„Klobúk“, ktorý v básnickom slovníku Danteho značí vavrínový veniec, vložil mu na hlavu až do rakvy nový a posledný jeho dobrodinec Guido Novello da Polenta, pán Ravenny a synovec Francesky da Rimini (ospievanej v V. speve Pekla), ku ktorému sa Dante odsťahoval od Cangrandeho v polovici roku 1318.

Príčiny odchodu z Verony nie sú presne známe, ale možno predpokladať, že sa Dante s predošlým mecénom nerozišiel v zlom. Usudzuje sa tak podľa Cangrandeho štedrosti voči Danteho synom a tiež z toho, že roku 1319, teda už za ravenského pobytu, obhajoval Dante vo veronskom chráme sv. Heleny vedeckú prácu známu pod menom Quaestio de aqua et terra. Za najpravdepodobnejší dôvod zmeny pobytu sa uvádza pokojnejšie ravenské prostredie, ktoré Dante potreboval k zavŕšeniu tretej kantiky. Zakrátko po jej napísaní básnik podľahol malárii, ktorá ho prepadla cestou do Benátok alebo až z nich, kde mal v mene Guida Novella urovnať spor medzi „Serenissimou“, najväčšou stredovekou námornou veľmocou, a starobylou Ravennou. Zomrel v noci z trinásteho na štrnásteho septembra 1321 v tomto svojom poslednom útočišti, kde bol s veľkými poctami pochovaný.

Ak sa prvý spev Božskej komédie nesie v znamení Vergilia, ktorý bude Danteho sprevádzať cez celé dve tretiny takmer pätnásťtisícveršového eposu, tak jeho tretia, posledná kantika má na svojom začiatku viditeľnú pečať pôvodcu Metamorfóz. Ovidia prezrádza nielen úvodný motív vavrínu, ktorý Dante poznal z jeho Premien a rozvádza ho hneď v I. speve Raja, ale prítomnosť rímskeho básnika dotvrdzujú i ďalšie obrazy z tohto a z nasledujúceho spevu: obraz Marsya (I, v. 19—22), Glauka (I, v. 67—69 a 70—75) i Jásona a jeho argonautov (II, v. 16—18). Najmä prirovnanie ku Glaukovi, bájnemu rybárovi, ktorý sa stane jedným z morských bohov (Ovidius, Metamorfózy XIII, v. 898—968), má kľúčový význam, lebo jednak pripravuje prímer nebeského svetla k prúdom vody, ňou sa bude plaviť básnikova „spievajúca loď“ (Raj II, v. 1—18), podobná prvej lodi sveta s jej argonautami a prevyšujúca ju aj ich Jásona, jednak uschopňuje tohto prvého „básnického“ astronauta pohybovať sa s ľudským telom vo zvláštnom uspôsobení medzi hviezdami až do najvyššej — už nehmotnej sféry, čiže do Empyrea. Telesná prítomnosť Danteho ako dramatickej postavy medzi „tieňmi“ v pekle aj v očistci bola predmetom údivu tak bájnych bytostí, vykonávateľov trestu, napr. kentaura Chiróna (Peklo XII, v. 76—82), ako i trestaných a pykajúcich duší, napr. družiny okolo kráľa Manfréda (Očistec III, v. 88—96). V tretej kantike blažené bytosti sa nečudujú, tam už iba sám básnik nechápe výnimočný druh plavby, ktorým však jasne vstupuje do súťaže s Ovidiovými Premenami. I v „srdci“ Raja (XVII, v. 1—6) hneď počiatočný motív „kozmického plavca“, Faetona, preberá Dante od Ovidia (Met. II. kn.), nehovoriac o tom, že ďalšie prirovnanie Danteho k Hipolitovi (Raj XVII, v. 46), tiež prevzaté z Premien, má svoj pendant aj v epitete constans, ním sa Dante predstavoval ako vyhnanec bez viny: „exul immeritus“.

Teda plným právom v Limbe priradil Dante k Homérovi, Vergiliovi, Horatiovi a Lucanovi aj Ovidia (Peklo IV, v. 88—90). Horatius Básnickým umením zas rozhodujúco ovplyvnil Danteho názor na vývoj ľudskej reči, takže v Raji (XXVI, v. 124—138) zrevidoval stredoveký básnik predošlé hľadisko z traktátu O ľudovom jazyku, v ktorom sa pridŕžal predstavy o zmene a o rozdelení jazykov až pri stavbe babylonskej veže a Lucanovi zveril Dante kľúč k obsahu „kľúčového“ slova „letargo“ až v samom závere Raja (XXXIII, v. 94). Ako vidno, na výstavbe Danteho Božskej komédie spolupracovali i najslávnejší básnici antiky a nielen bezprostrední predchodcovia talianskej, francúzskej a najmä provensalskej poézie, ktorá pred Dantem dosiahla najväčšiu tvarovú dokonalosť.

Pred rozlúčkou so svojou sprievodkyňou Rajom, pred prechodom do Empyrea (na jeho hranici sa opäť objaví motív z Ovidia) Dante usporiadal pred Beatriciným zrakom, ktorý jediným mihom vyniesol básnika z ôsmeho do deviateho neba (Raj XXVII, v. 91—99), prehliadku najväčších básnikov, pravda, zastúpených len svojimi typickými obrazmi alebo inými básnickými postupmi. Stupňujúcu sa krásu Beatrice pred prechodom z deviateho neba do Empyrea by nebol schopný opísať nielen sám Dante, ale ani všetci doterajší básnici:

„Tragédom“ mieri Dante na Vergilia (na rozdiel od seba, autora „iba“ Komédie), kým v zakrátko nasledujúcej tercíne aluduje Dante na prvý veľký zjav talianskej poézie, na vynálezcu sonetu Jacopa da Lentino (v. 28—30), vo v. 34—45 sa objavia prvky z poézie provensalských trubadúrov, verše 46—48 ozvučujú obrazivosť „prvého priateľa“ z mladosti, Guida Cavalcantiho, veršami 52—54 sa stýka zas s „prvým Guidom“, autorom manifestačnej kancóny „V šľachetnom srdci láska vždy sa skrýva“, s Guidom Guinizellim, aby vo v. 66 sa opäť vrátil k najmilovanejšiemu Vergiliovi a pri prvej „premene“ v Empyreu k Ovidiovi (XXX, v. 61—96). Sústredením najväčších básnických mohutností na opis Beatrice a sveta, ktorým ho sprevádza — i tým, že jej milujúcemu a milovanému pohľadu udelil básnik silu prenášať milovaného z jednej nebeskej sféry do ďalšej — Dante splnil svoj sľub zo záveru Nového života: povedal o Beatrici to, čo „ešte nikdy o nijakej povedané nebolo“ (Nový život, kap. XLII, str. 154).

No takáto moc ľúbosti a zraku, v ktorom sa láska najmocnejšie zračí, od začiatku sa stala tŕňom v oku u iných pevcov vtedajšieho času. Nielen to. Keďže ani vtedy básnikov nebolo málo, nejeden sa cítil dotknutý, ak v Danteho veľdiele sa nespomenul on či jeho priateľ. V sonete, ktorý síce uznáva Danteho za „vládcu poézie“ a ktorý sa pripisuje Cinovi z Pistoie — vyslovuje sa dokonca obava, či za takéto dve veľké previnenia sa bude môcť dostať Dante do raja. Totiž za to, že v Raji videl iba svoju Beatricu, a nie aj Cinovu Selvaggiu, ktorá je pravým, a teda jediným fénixom na celom svete čiže jedinou nesmrteľnou krásou — a za to, že nespomenul v Komédii bolonského básnika Onesta degli Onesti, ktorý sa podľa autorovho názoru bezmála vyrovná i najväčšiemu trubadúrovi Arnautovi Danielovi:

Pravda, či už Cino a či iný je autorom tohto sonetu, z ktorého nemožno vylúčiť ani žartovný podtón, treba doložiť, že tento muž nebol jediným človekom v Danteho časoch ani v dobách neskorších, kto prijímal s výčitkami či pripomienkami túto obrovitú skladbu. Ján Kollár v cestopise z Talianska nezabudne Dantemu, že v Božskej komédii nevenoval náležitú pozornosť slovanskému svetu. Neplatí to celkom o Čechách, ktoré z mimorománskych oblastí majú relatívne slušné zastúpenie na Danteho mape, čo zrejme súvisí s jeho nádejami, vkladanými do Henrichovho syna, českého kráľa Jána Luxemburského. Danteho sny sa splnili za Karola IV. až ďalšiemu talianskemu veľbásnikovi Petrarcovi, ktorého cisár a český kráľ povýšil pri jeho pražskej návšteve v roku 1356 na „palatínskeho grófa“ a ponúkol mu trvalý pobyt na svojom dvore. Petrarca ponuku neprijal, pretože rovnako ako Dante bol už v tom čase príliš viazaný na Taliansko a rovnako presvedčený, že sídlo cisára má byť v Ríme.

Petrarcov učiteľ poézie, Cino z Pistoie, nie je však iba pravdepodobným pôvodcom vyčítavého sonetu na adresu priateľa a jeho veľdiela, ale náleží mu i jedna z najkrajších elégií na Danteho smrť, presýtená obrazivom a výrazivom Danteho skladby a vyhrotená do výčitky, ba priamo do kliatby krutej Florencii a do chvály múdrej Ravenne, poslednému velikánovmu útočišťu:

Cino akoby bol predvídal, že Florencia sa bude vždy znovu usilovať o získanie telesných pozostatkov svojho veľkého syna, no na tieto jej pokusy aplikuje Latiniho výrok o Dantem z XV. spevu Pekla, že „ďaleko je od zobáka tráva“, ktorý zľudovel ako mnoho ďalších veršov z Božskej komédie. Podobne vyznieva i latinský epitaf od Giovanniho del Virgilio a Boccacciov sonet Obraz Danteho, ktorému autor Dekameronu venoval i ďalšiu znelku (pozri G. Boccaccio, Verše. Tatran 1980. Str. 653—654). Boccaccio nepatrí len k prvým interpretom jeho poézie, ale aj k jej najnadšenejším šíriteľom. Trikrát vlastnoručne prepísal celú Božskú komédiu a jeden exemplár venoval Petrarcovi, ktorý však mal k jej autorovi dosť rezervovaný vzťah.

Nastupujúci humanizmus a renesancia pokladala Petrarcu za slnko na oblohe poézie. Preto tým väčšmi prekvapí porovnanie oboch básnikov z pera významného humanistu a neprekonaného vykladateľa Danteho tvorby v celom 15. storočí, Leonarda Bruniho (1370—1444), ktoré by podpísal i nejeden súčasný bádateľ: „V latinčine sa Dante určite nevyrovná Petrarcovi. V ľudovom jazyku sa Petrarca vyrovná Dantemu v kancónach a predčí ho v sonetoch. Jednako vyhlasujem otvorene, že Dante v svojom hlavnom diele prevyšuje celú Petrarcovu tvorbu.“ Základný význam má i jeho svedectvo o Danteho listoch dnes stratených a charakteristika Danteho písma, z ktorého sa nezachoval ani riadok: „Jeho písmo bolo tenké, vysoké a veľmi presné, aspoň podľa toho, čo som videl v niektorých listoch písaných jeho vlastnou rukou.“

Petrarca podľa vlastného priznania nečítal Danteho preto, aby nepodľahol jeho silnej básnickej osobnosti. Ako však ukazujú niektoré obrazy a postupy v jeho poézii, Danteho nielen čítal, ale najmä neodolal jeho básnickému vynálezu, tercíne, ktorú ako prvý nasledovník použil v celej skladbe Trionfi, v druhom svojom diele popri Spevníku (Canzoniere) napísanom v taliančine (inak celá jeho tvorba je latinská). Tercína z Danteho Božskej komédie sa čoskoro stala básnickou formou vyhradenou pre satiry a listy v celej renesančnej poézii (spomeňme aspoň známu výmenu listov medzi Bernim a Michelangelom; V. T.: Preklady. Vyd. Slovenský spisovateľ 1980. Str. 343—346.) a prekročila i hranice Talianska. Do Francúzska ju uviedol Jean Lemaire de Belges (1473 — cca 1525), ktorý porovnával aj alegorickosť Božskej komédie s alegorickosťou Románu o ruži (le Roman de la Rose), čím nepriamo potvrdil Danteho autorstvo pri dielku Fiore, ktoré sám Lemaire nemohol poznať a ktoré je prerozprávaním francúzskej skladby, tvoriacim medzistupeň medzi ňou a Danteho veľdielom. U nás tercínu pestovali Hviezdoslav, Vajanský a niektorí ďalší básnici.

Michelangelo zložil v tercínach i jednu zo svojich najsilnejších a najvýraznejších básní Som sám, tak sám (tamže, str. 213—214), z Danteho však čerpal najmä pre svoje výtvarné umenie, pre Posledný súd v Sixtínskej kaplnke. Urobil tiež ilustrácie k Božskej komédii, ktoré sa nezachovali. Nad ich stratou zažialil v jednom sonete i náš Jaroslav Vrchlický. Najväčší renesančný sochár, veľký maliar, architekt i básnik Michelangelo doslova žil s Dantem; ako sedemdesiatročný vyjadril mu svoj bezmedzný obdiv v dvoch sonetoch. V jednom z nich ho označí priamo za najväčšieho človeka ľudstva a túto veľkosť dá do súvisu s nezaslúženým vyhnanstvom:

Nielen básnici a umelci, ale ani filozofi nešetrili najväčšími chválami na „najsmelšieho ducha jeho doby“ (Hegel), na „posledného veľkého básnika celej stredovekej kultúry a prvého moderného básnika“ (Engels), pričom jeho tvorbu pokladali za „vnútorne najrýdzejšie a najbohatšie dielo stredoveku“ (bližšie o tom v štúdii Jozefa Felixa „O Dantem tónom neslávnostným“, Romboid 1972, č. 1, str. 36—38). K týmto superlatívom možno priložiť i výstižnú charakteristiku Božskej komédie spred titulnej stránky ruského prekladu: „Nesmrteľný pomník 14. storočia, ktorý je najväčším vkladom talianskeho národa do pokladnice svetovej literatúry.“ (Moskva 1982.)

Z tohto vkladu a pokladu bohato čerpali mnohé a mnohé národné literatúry. Hoci Ján Kollár mal k nemu výhrady, predsa i s jeho výdatnou pomocou budoval dva záverečné spevy Slávy dcery (Léthe a Acheron). Dante inšpiroval Jaroslava Vrchlického k celému cyklu sonetov, a hoci pôvodne chcel z Božskej komédie preložiť len niekoľko spevov, napokon podľahol jej čaru natoľko, že ju v relatívne krátkom čase preložil celú. Jeho preklad podnetne vplýval i na našu literatúru. Hviezdoslav začal písať „35. spev slovenského Pekla“ a k Dantemu sa vracal v Letorostoch i v Steskoch. Aj na Slovensku sa objavili pokusy o preklad Božskej komédie už v minulom storočí. Gabriel Zaymus preložil celé Peklo, preklad sa však nezachoval (v Tovaryšstve z r. 1892 je odtlačený len preklad III. spevu Pekla).

Ak Dante prišiel najprv v naše kraje nie ako básnik, už v minulom storočí a najmä v storočí našom k nám vstupuje predovšetkým ako jeden z najväčších tvorcov poézie. V štúdii, napísanej k 600. výročiu básnikovej smrti, tvrdí knieža českej kritiky, F. X. Šalda, že Dante je „první básník po přání mého srdce“ (Básnická osobnost Dantova, Praha 1921, str. 17). A v súvislosti s Monarchiou, ktorú navrhuje čítať spolu s Rajom, aby sa ním dopĺňala i korigovala (tamže, str. 22), neradí používať slovo „utópia“, pretože celé dielo básnika je zacielené nie do minulosti, ale do našej prítomnosti i budúcnosti. Vskutku i najsúčasnejšie bádanie pri tomto traktáte dáva prednosť presnejšej jeho charakteristike ako spisu obsahujúceho požiadavky harmonického a spravodlivého usporiadania spoločnosti. Šalda ešte nevedel, že Dante skladal Monarchiu a XVIII. spev Raja približne v rovnakom čase (roku 1317) — a v roku 1921 ešte i rýdzo český básnický smer poetizmus bol iba pred svojím zrodom. Inak by bol Šalda mohol uzrieť predchodcu „nezvalovskej abecedy“ pri transformácii politickej doktríny z traktátu v básnickú obrazivosť XVIII. spevu Raja, v ktorom počiatočné písmeno Monarchie, „M“, sa mení v podobu orla, v znak cisárstva. Pravda, tu si musíme pripamätať gotickú formu písmena „M“, ktorá vyvoláva asociáciu s týmto heraldickým znakom. Tým sa však zďaleka nevyčerpávajú básnické objavy Danteho v tomto a v nasledujúcom speve, kde prehliadku panovníkov „poctil“ pevec i trojnásobným akrostichom, hovoriacim o tom, že všetci vtedajší vládcovia na čele s cisárom Albertom sú „mor“ (v origináli „lue“ čiže lues) spoločnosti, a nie jej správcovia a ochrancovia. I čitateľ „mrzkosť tam zočí Albertových činov... / preň pražský štát sa stane pustatinou“ (Raj XIX, v. 115—117). Básnik teda bránil spravodlivosť i proti samému cisárovi, ktorý prepadol českú krajinu v r. 1304.

„Básnik spravodlivosti“, za akého sa Dante vyhlasoval v spise O ľudovom jazyku, splýva v Božskej komédii s „básnikom lásky“, akým sa cítil v Novom živote. Láska a spravodlivosť sú uňho takmer synonymá, či presnejšie povedané, „sestry“, neoddeliteľné súčasti vyššej jednoty. Správcovia sveta majú byť múdrymi milovníkmi spravodlivosti („Diligite iustitiam“) a láska každého človeka sa má spravovať spravodlivosťou a „vernou radou rozumu“ (Nový život). Takýto ideál staval básnik, ktorý na sebe zakúsil vrcholnú mieru skrivodlivosti. A predsa pravdu má F. X. Šalda, keď nás presviedča: „A o tragice Dantova života nemluvil bych vůbec: velikost jeho vidím právě v tom, že se jí dovedl vyhnouti, ačkoli všecko ho k ní svádělo. Není a nemůže býti tragický život človeka, který vypuzen jsa z úzkého oboru empirie, vytvoří ze sebe formu a hodnotu platnosti tak široké a obecné, že působí stonásobnou silou do vzdáleností stonásobných.“ (Tamže, str. 31.) Jeho slová sa obsahovo zhodujú s prekrásnym sonetom veľkého Michelangela, ktorý tvrdí, že by dal prednosť Danteho údelu pred všetkými pokladmi, aké by mohol mu poskytnúť svet:

Ak pri 600. výročí Danteho smrti vyšla v Čechách jedna z najkrajších danteovských štúdií vôbec a perla našej esejistiky z pera F. X. Šaldu, pri 650. výročí básnikovej smrti vznikla na Slovensku nemenej závažná práca z pera Jozefa Felixa: O Dantem tónom neslávnostným (Romboid 1972, č. 1, str. 27—38). A my svoju úvahu nemôžeme zakončiť vhodnejšie ako citátom zo záveru tejto štúdie, ktorý možno označiť za Felixovo vyznanie o jeho milovanom autorovi: „Dante je veľký básnik a pre poéziu zostáva veľkým učiteľom umeleckého ordo; a okrem toho je veľkou mravnou osobnosťou svojej doby a európskej kultúry vôbec.“

Dante Alighieri
Božská komédia
Raj

Z talianskeho originálu Dante Alighieri, La Divina Commedia, A cura di Natalino Sapegno, Vol. III. Paradiso, „La Nuova Italia“ Editrice, Firenze 1955 preložil Viliam Turčány.
Komentár a štúdiu napísal Viliam Turčány.
Ilustroval Vincent Hložník. Graficky upravil Dušan Šulc.

Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1986 ako 4311. publikácia a 56. zväzok edície Výber. Zodpovedná redaktorka Miroslava Vallová. Korigovali Miroslava Jambrichová a Elena Nižnanská. Výtvarná redaktorka Zuzana Bahnová. Technická redaktorka Elena Šullová.

Vydanie prvé. Strán 432. Vytlačili Tlačiarne SNP, n. p., Martin. Náklad 7500 výtlačkov. AH 25,78. VH 26,47. VHS 21,22. VHI 5,25. TS 13,42. 1866/I-82

61-832-86
605/20/857
Kčs 49,—

1        2