NILSs ARTURR LUNDKVIST

*3. marca 1906 Perstorp, okres Skåne -†11. decembra 1991 Solne, štokholmský kraj

Švédsky spisovateľ , básnik a literárny kritik , člen švédskej akadémie. Publikoval približne 80 kníh vrátane poézie, básnických próz, esejí, poviedok, románov a cestovných kníh,  jeho diela boli preložené do asi 30 jazykov. Preložil mnoho diel zo španielčiny a francúzštiny do švédčiny. Jeho prvá básnická zbierka Glöd (Glowing Embers) vyšla v roku 1928. Bol jedným z dominantných postáv v švédskej literárnej moderny , nastupujúcej do literatúry okolo roku. Jeho rané diela boli ovplyvnené škandinávskymi a americkými modernistami a neskôr surrealizmom . 

Staroba

Staroba, nepozorovateľne sa odzadu približuješ, až sa nakoniec stanú tvoje kroky mojimi a ty do mňa vstúpiš, stlačíš mi kostru a ohneš chrbát, akoby si ma pripravovala na to, že budem vchádzať dnu čoraz nižšími verajami dverí, prejdeš človeku mlynárskou rukou po vlasoch a hneď ich má biele,

otváraš padacie dvere pamäti a odrazu všetko, čo bolo nablízku, je strašne ďaleko a všetko vzdialené sa vynára z hmiel, človek nechápe, kam sa mu život tak rýchlo podel, kam zmizol ako zajac na ohybe lesnej cestičky,

cítiš sa aj ľahší aj ťažší, ľahký ako pemza, keď kráčaš proti vetru, a ťažký ako potápač v olovených čižmách na súši, môžeš sa zahľadieť na nahú ženu a nepocítiš chuť sa jej dotknúť, žiadza sa utíšila ako plameň v uzavretom priestore,

mladosť sa ti vzďaľuje, no nemáš ju za sebou, skôr pred sebou, rád by si ešte niečo urobil, ale utečie ti to, zmizne, ako všetko, čo robíš v sne, akoby si sa brodil čoraz hlbšou vodou proti čoraz silnejšiemu prúdu, hoci tu nie je ani voda, ani prúd,

tvoja tvár sa postupne zmenila na strhanú masku, ku ktorej sa nehlásiš, znútra ju necítiš tak, ako vyzerá zvonka, to, čo si urobil a čo neurobil, akoby sa vyvažovalo, to, čo si vlastnil, sa ti vytráca z rúk, vezieš sa smerom ku koncu s rovnako prázdnymi rukami ako na začiatku,

staroba, náhrobná tabuľa, ktorá sa nad tebou nakláňa a vrhá čoraz dlhší tieň... 

Otvor im všetkým

A nakoniec počuješ hlas, ktorý ti privial vietor:

Otvor, otvor časom, čo boli, a časom, čo prídu, otvor im dvere či oblok,

otvor čmeliakovi s kontrabasom a posledným kvapkám spŕšky, otvor plachej búrke na začiatku júna, šťastiu v oblakoch a bolesti plaziacej sa pri zemi!

Vpusť dnu zelených cudzincov, čo sa vo dverách zohnú a sklonia, privolaj srny, zbožné ako mníšky, privolaj zajace, nech priskáču s modrými zvončekmi v papuľkách, zavolaj lastovičku, nech presviští vzduchom ako čierno-biela šípka, donúť mach, nech prevraví z hĺbky svojho mlčania, a lístie, nech šepce o svojej láske!

Otvor tkajúcemu vetru a bielemu pásiku hmly, tenučkému ako dobre mykaná vlna, otvor rokom, ktoré sa skryli pod schody, a džbánu, ktorý sa vracia od studne, ťažký ani ťarchavé brucho,

otvor deťom, ktoré sme videli iba v sne, ústam bez tváre a obočiu bez čela, otvor tieňom splašených koní v žiari požiaru, otvor handre, ktorá pomohla polienku stať sa bábikou, a kolesu z voza, ktoré uviazlo v močarisku,

otvor nožu, čo verne slúžil, sekere, čo spravodlivo ťala, čižme, ktorá sa vrátila bez nohy, cestičke, ktorá sa bojí noci a chcela by dnu,

otvor, otvor im všetkým!