Keď som v roku 1970 končil štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre, ako tému svojej diplomovej práce som si vybral Metafora v súčasnej slovenskej poézii. Bola to neprebádaná téma. A keďže som mal poéziu rád, pravidelne som sledoval vydávanie najnovších básnických zbierok, potešilo ma, že mi konzultant odporučil analyzovať básnické zbierky Miroslava Válka, Milána Rúfusa, Jána Ondruša, Jána Stacha, Jána Šimonovičaa Kamila Peteraja.

Preto si dovolím rubrike TROCHA POÉZIEpredstaviť tvorbu týchto autorov.

Ako predposledného uvádzam básnika Jána Šimonoviča.

JÁN ŠIMONOVIČ

* 17. február 1939, Siladice – † 21. december 1994, Bratislava

Slovenský básnik, esejista a prekladateľ.

Pochádza z robotníckej rodiny a vzdelanie získaval v Siladiciach, Hlohovci a napokon na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor slovenčina – ruština. V rokoch 1961 – 1962 pracoval ako redaktor v Československom rozhlase, v rokoch 1962 – 1971 pracoval vo vydavateľstve Smena, od roku 1971 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v rokoch 1980 – 1982 bol šéfredaktorom detského časopisu Zornička. Neskôr pracoval opäť pre vydavateľstvo Smena.

Som zamotaný v detských myšlienočkách

Som zamotaný v detských myšlienočkách,

čo v nich niet roklín, jám a šedých rovín,

ich striebro nie je černajúcim dažďom,

jak v besiedke som v hlávke mojej dcéry.

Vie o voňavej doske v novom plote,

mne dáva na tvár dlane ako vtáčky,

sme plní blúdenia a chuti kraja,

keď postupne a vláčne stúpa z korún

vždy ináč biele olejové svetlo

jak zo štrkovísk hromadného bozkávania.

Tak večer kopnie oráčina v sade,

kde, preťahujúc vôňu, blúdi orech,

ten omamný jak dedov hrubý kabát,

kde zrak rúčkuje na sklesnuté nebo.

Tak vestibulom ucha klesá striebro

v tom večnom priestorovom šedom šume

snáď čiernych strukov ľalíj vznikajúcich

už v pohyblivom údolí, a spánok

prv všetko riedkym flórom spriezračňuje

a nato decku vydeľuje inú hĺbku...

Ján Šimonovič: Dážď

Dážď prichádza, má boky,

má zrúcaniny, bralá,

snáď prvé z priestranstiev a z roklín

hneď na dievčatá váľa.

Je milým novotárom,

les premiestňovať začne

a zahŕňa nás jednostajnou

nádhernou tvorbou mračien.

Má hrudník, vypĺňaný hromom,

zo strieborného chvenia i blany

chniapajúce po ňom.

Však čo nás ozaj s búrkou spája,

je, že si odostiela,

je ten jej náznak odkladania.