Keď som v roku 1970 končil štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre, ako tému svojej diplomovej práce som si vybral Metafora v súčasnej slovenskej poézii. Bola to neprebádaná téma. A keďže som mal poéziu rád, pravidelne som sledoval vydávanie najnovších básnických zbierok, potešilo ma, že mi konzultant odporučil analyzovať básnické zbierky Miroslava Válka, Milána Rúfusa, Jána Ondruša, Jána Stacha, Jána Šimonovičaa Kamila Peteraja.

Preto si dovolím rubrike TROCHA POÉZIEpredstaviť tvorbu týchto autorov.

Ako ďalšieho uvádzam básnika Jána Stacha.

JÁN STACHO

* 1. január 1936, Trnava – † 15. júl 1995, Bratislava

 Slovenský básnik a prekladateľ, člen tzv. Trnavskej skupiny (konkretisti). Pochádzal z robotníckej rodiny, stredoškolské vzdelanie získal v Trnave. V roku 1954, po absolutóriu gymnázia, pokračoval štúdiom na lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré ukončil v roku 1960. Pracoval ako lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. V rokoch 1964 –1969 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, krátko pôsobil ako československý kultúrny atašé v Indii, v rokoch 1970 –1973 bol šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Po autonehode v roku 1973 bol doživotne pripútaný na lôžko a v invalidnom dôchodku.

PSTRUH

V zelenej tíšine, kde zurčí horská stružka,

zažiaril v západe on, posplietaný z dúh,

iskrami sršiaci tak ako hviezdna spŕška.

A potom v hlbinách: nehybný úžas – pstruh!

Tak číhal na záblesk, o pstružom sníval šťastí

a údes nad smrťou, to bola preňho hra:

bol krvou fŕkaný, na chrbte zelenkastý,

pyšný bol v nádhere tepanej zo striebra.

Ó, plutva ohnivá, čo rozrezáva tichá,

ó, lampa v hlbinách, ktorá sa rozprskla,

ó, dúha ponorná, v ktorej to búrkou dýcha,

ó, číry štíhly džbán z krištáľového skla.

Ó, farba na farbu, ó, veľké pávie oko,

ó, v modrej oblohe žeravý polmesiac,

ó, snivý plamienok s očami naširoko!

No zrazu: len záblesk – a nebolo ho viac…

Márne som vyrvať chcel z tej zrkadelnej riavy

to telo nádherné, kus božskej záhady,

tam na dne nalákať ten poklad ligotavý

na lacné trblety kovovej návnady…

Zrazu však začul som, ako sa voda trhá

a srdce pulzuje vo svaloch mojich rúk:

to mesiac vychádzal, žiarivé telo pstruha

v predsmrtnom zápase vypäté ako luk!

Ó, srdce týchto vôd, visiace na háčiku!

Ten, kto ťa pochopí, v tej chvíli skamenie!

Tak stál som, zdesený, s ústami do výkriku…

Nemý brat básnika, zabiť ťa, a či nie?

Choď, brat môj, voľný si… Boha som uzrel zblízka.

Choď, poklad cézarov, krvičkou zmáčaný!

(Ale mne za nocí dodneska z temnôt blýska

kráľovský pstruží dar: šupinka na dlani…)

Ján Stacho – 

Blysnutie         

Chcela si vzlietnuť, bleskom rozoznelá,

no začali sme k zemi prirastať.

Z koreňov lipa v listoch do tmy tlela,

bubnili mraky, zavibroval sad.

V tej chvíli z teba žltá blizna čpela

a ja som krv čul v srdci zasyčať.

Dážď okrom hmatal v póroch tvojho tela

a striebrom zunel slaný uzlík šiat.

Tu nám z nôh nahor oťažela rtuť

a museli sme, dažďom premáhaní,

v uzlení svalov k zemi pokľaknúť.

Potom bozk v búrke, hlboký a slaný.

Blesk v našich ústach skrvavel,

až cvenglo zlato vodorovných tiel.