Keď som v roku 1970 končil štúdium na Pedagogickej fakulte v Nitre, ako tému svojej diplomovej práce som si vybral Metafora v súčasnej slovenskej poézii. Bola to neprebádaná téma. A keďže som mal poéziu rád, pravidelne som sledoval vydávanie najnovších básnických zbierok, potešilo ma, že mi konzultant odporučil analyzovať básnické zbierky Miroslava Válka, Milána Rúfusa, Jána Ondruša, Jána Stacha, Jána Šimonovičaa Kamila Peteraja.

Preto si dovolím rubrike TROCHA POÉZIEpredstaviť tvorbu týchto autorov.

Ako prvého uvádzam môjho obľúbeného básnika (napriek jeho politickým lapsusom) Miroslava Válka.

MIROSLAV VÁLEK

* 17. júl 1927, Trnava – † 27. január 1991, Bratislava 

Slovenský básnik, publicista, prekladateľ, kultúrny organizátor, politik, významný reprezentant modernej slovenskej poézie a autor literatúry pre deti a mládež. V Trnave, kde absolvoval základnú školu a od roku 1939 štúdoval na miestnom Rímskokatolíckom biskupskom reálnom československom gymnáziu . Vv kvinte prešiel na obchodnú akadémiu, kde v roku 1947 zmaturoval. V 1947 – 1949 študoval na Vysokej  škole obchodnej v Bratislave, štúdium však nedokončil zo zdravotných dôvodov (tuberkulóza). V roku 1949 začal pracovať ako redaktor viacerých časopisov: Slovenský roľník, Týždeň, Družstevný obzor, vo vydavateľstve Mladé letá. Od roku 1957 bol v časopise Mladá tvorba,  aj ako šéfredaktor (1962 – 1966). V rokoch 1966 – 1967 bol spoluzakladateľom a prvým šéfredaktorom literárneho časopisu Romboid. Zároveň zastával funkciu tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS). Od roku 1967 do roku 1968 pôsobil ako predseda ZSS. V roku 1962 vstúpil do KSČ. Od 1. januára 1969 sa stal ministrom kultúry SSR a zároveň členom Predsedníctva ÚV KSS. Ako politik sa hlásil k praxi tzv. normalizácie. V rokoch 1971 – 1976 bol poslancom Federálneho zhromaždenia. V rokoch 1976 až 1989 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Z najvyšších politických funkcii odišiel až v roku 1988 a potom krátko (do konca novembra 1989) pôsobil ako predseda Zväzu česko-slovenských spisovateľov (ZČSS) v Prahe a poslanec SNR.

Večer

Sedí noc a čierne rúcho šije, 

poľná zver aj vtáky dávno spia. 

Padá hustý dážď, dážď bez melanchólie, 

z povinnosti padá na zem dážď. 

Letí havran ponad pusté lesy, 

v pustom poli posteľ ustelie si 

opustený spáč. 

Nechaj, chlapec, lásku, čo ťa desí, 

nechaj lásku, ktorá klame ťa. 

Letí havran ponad pusté lesy, 

ostrým krídlom nebo zametá.

Miroslav Válek

 Už koľkú noc

Studený vietor okenicou plieska, 

v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj. 

Už koľkú noc, 

už koľkú noc tak ťažko je jak dneska? 

Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj. 

Bdiem celú noc jak postrelené zviera. 

Strach obklopil ma ako bodľačie. 

Čomu sa zdravá myseľ veriť vzpiera, 

zúfalé srdce stokrát oplače: 

Ak neľúbiš ma, nemáš ma už rada, 

tak aspoň jedným chladným riadkom vysmej sa. 

Veď moja láska, čo tak kruto stráda, 

nebude preto menšia, hrdosť pyšnejšia. 

Studený vietor okenicou plieska, 

v ďalekých výškach bzučí hviezdny roj. 

Už koľkú noc, 

už koľkú noc tak ťažko je jak dneska? 

Si jediná láska moja, šťastie moje, osud môj.

Miroslav Válek

Z vody (kapitola X)

Za kúsok chleba, za hlt čistej vody

všetko, čo máš, vďačne vymeníš.

Človek len chodí, do zúfania chodí.

A nenájde domov. To si píš!

Aspoň to málo, o čo žiada, daj mu.

Chce sa ukryť ako v zime myš.

Zober si úbožiaka do podnájmu,

schovaj ako kufor pod posteľ.

Ó, nech ho tvoje biele ruky zajmú.

Všetkých úpenlivo poproste;

nech sa to vie, no nech sa radšej mlčí.

Čo ich po tom, čí ste, koho ste?

A budeš ho mať na krku jak kľúčik.

Čí by bol, ak tvoj byť nemôže?

Veď každú noc sa tvoje telo učí;

celá si mu vsiakla do kože.

Možno, že si a možno práve taká.

Práve taká. Bože, prebože.

Už ani smrť ho z domu nevyláka.

A môžeš prísť preňho do rečí:

ulakomila si sa na tuláka.

Ak stratí ťa, bude ktovie čí.

A nebo miesi mračná popolavé.

Ak bude tvoj, bude človečí.

Ak nájde ťa jak zrkadielko v tráve.

Pramene

Obal knihy Milovanie v husej koži

Vieo ukážky

RECITÁCIA