EDGAR ALLAN POE

 * 19. január 1809, Boston, Massachusetts, USA – † 7. október 1849, Baltimore, Maryland, USA

Americký romantický básnik, prozaik, literárny teoretik a esejista. Bol autorom spravidla fantastických a mystických príbehov a zakladateľom detektívneho a hororového žánru. Ako trojročná sirota bol Edgar zverený do útulku v Richmonde, kde sa ho po relatívne krátkej dobe ujala rodina Allanovcov, veľkoobchodníkov s tabakom; odtiaľ plynie Poeove prostredné meno Allan. Rodina istý čas bývala v Liverpoole a tajomné Anglicko sa tak stalo mladému Edgarovi zdrojom inšpirácie po celý život. Dodalo jeho neskorším dielam fantazijnú, typicky poeovskú hrôzostrašnosť. V roku 1834 sa stretol s prvým úspechom, keď získal hlavnú cenu na súťaži r so svojim príbehom Rukopis nájdený vo fľaši. Neskôr vstúpil do richmondského Souther Literary Messenger a v roku 1835 sa stal jeho hlavným šéfredaktorom. Poe bol obdarovaný vysokou inteligenciou, bol veľmi zdvorilý, ale tiež až prehnane prudký a divoký. Je autorom mnohých poviedok a básní. Do Európy sa za Poeovho života takpovediac neznáme dielo dostalo predovšetkým vďaka prekladom Charlesa Baudelaira a čiastočne aj Stéphana Mallarmého. Jeho dielo bolo inšpiráciou mnohým neskorším autorom (z ktorých menujme asi najznámejšieho Arthura Conana Doyla a jeho kultového hrdinu Sherlocka Holmesa, ktorého podoba je výrazne ovplyvnená Poeovou postavou výnimočne inteligentného detektíva Dupina). Ani v modernej literatúre nie je Poe celkom bez vplyvu. Jeho vplyv je badateľný predovšetkým v britskej literatúre (zasiahol aj do široko populárneho diela Joanne Kathleen Rowlingovej). Mnohé z Poeových diel boli nielen zdramatizované, ale aj sfilmované a pretvorené do komiksovej podoby. Široko sa nechal Poeovou literatúrou inšpirovať napríklad Ray Bradbury, ktorý neskrývajúc svoju adoráciu k Poeovmu dielu, venoval jeho osobnosti celú kapitolu z Marťanskej kroniky (syntetizoval tu dva zdanlivo odlišné prvky z Masky červenej smrti a z Jamy a kyvadla).

Havran

je jedna z najznámejších básní Edgara Allana Poea. Po prvýkrát bola uverejnená 29. januára 1845 v novinách New York Evening Mirror. Opisuje mysterióznu polnočnú návštevu havrana u psychicky zmučeného muža, ktorý stratil svoju lásku Lenoru. Muž kladie vo svojom psychickom rozpoložení havranovi rozličné otázky, na ktoré havran odpovedá jediným naučeným slovom: Nevermore (dosl. Nikdy viac). Báseň býva považovaná za obraz psychického utrpenia, viny a pocitu bezvýchodiskovosti.

. Medzi jej charakteristické rysy patrí zvuková bohatosť až muzikálnosť (porov. havranom neustále opakované Nevermore), jazyková štylizácia a nadprirodzená atmosféra plná symbolov. Z týchto dôvodov sa báseň považuje za jeden z najväčších prekladateľských orieškov.

Najznámejší preklad Havrana do slovenčiny pochádza od Vladimíra Roya. Okrem neho báseň preložili aj napr. Karol Strmeň, Valentín Beniak, Jozef Urban, Ľubomír Feldek a Jana Kantorová-Báliková.

HAVRAN

Už polnočné slietly tône, myseľ v ťažkej dume tonie,

hlavu kloním ponad listy dávnych spisov starých vier,

sen už temer sadnul v riase, v príšer plnom nočnom čase,

zrazu šuchot, klepot v hlase čudnom znie od mojich dvier.

„Pozdný hosť snáď — myslím stajme — tápe hen u mojich dvier.“

    Toľko len a nič viac, ver.

December bol práve chmúrny, čarodejne divo-búrny,

uhoľ z krbu odblesk chmúrny vrhal vôkol v tôní sbor.

Túžil som za rána svitom, po srdci od mieru sýtom,

nie od smútku, bôľu spitom, myseľ dvíhal k raju hor,

kde: Lenorou: mŕtvu milú menuje anjelov chór;

    v kruhu hviezdnom žiadon spor!

Tu shyb kortyny sa zvlní, steskom, žasom dušu plní,

zvlní, plní hodváb šumný srdce desom, ako mor,

divo, divšie srdce búši, duša temnú sudbu tuší:

„Pozdný hosť snáď, — tíšim strachy — tápe hen u mojich dvier,

iste, iste hosť to pozdný vstúpiť chce do mojich dvier,

    toľko len a nič viac, ver.“

Vzmužím dušu, zvládam žasy, nebude v tom hrúzy asi:

„Pán či pani — diem — odpusťte, myseľ pomýlila smer,

v snách som trímal dušu dumne a predo mnou sväzky umné,

vy, ach, siahali ste jemne po závore mojich dvier,

neslyšal som temer šumu“… vtom otvorím závor dvier;

    vonku tma a nič viac, ver.

V husté temno prel som zraky, čakal divy a zázraky,

trpiac, v pochýb hnal sa spory, v snoch som strácal duše mier,

ale ticho vládlo kolom, chyžou, vôkol domom — dvorom,

slovo „Lenora“ len znelo, ako vlna vzdušných hier,

    toľko len nič viac, ver.

Tu keď v chyžu kročím zasi, v duši planie vatra kási,

znova čujem, dakto šmátra o dač’ živšie, ako driev.

„Iste — rečiem — u obloka niečo tápe do vysoka,

nechže slietne beľmo s oka, strhnem závoj s šerých vier,

na kmit stíš sa srdce, závoj odhrniem hneď šerých vier;

    van to vetra, nič viac, ver.“

Zrazu oblok otvorí sa a velebne vovalí sa

havran zrutný, ruchom, šumom, sťa keď búrkou stena bor,

tužibuď a bleskurýchle, povedome, nebárs stíchle,

usadá sa pánskym kynom ponad čelo mojich dvier,

a na sochu Palladinu, okrasu to mojich dvier,

    sadne si a nič viac, ver.

Zasmial som sa, s hora-dola keď som skúmal čierne stvora,

keď som zbadal vážnosť veľkú načechraných bŕk a pier.

— Bárs si búrkou okmásaný, smelýs’, bárs aj nie si zvaný,

tvore bludných duchov druhu, ošarpaný ani ker,

riekni, jak ťa zvú tam Dolu, podsvetia kde králi mier?

    Havran rečie: „Nikdy ver.“

Zázrak kýsi, vraví divne, vtákom je, preds’ vraví plynne,

v slove síce smyslu málo podľa mysle jasných mier,

ale čudno, hosť ten čierny vraví i bez ľudskej perny,

a do chyže vteperí sa, sadne ponad temä dvier,

vták, či tvor to beštiálny, sadne ponad sochu dvier,

    menuje sa: „Nikdy ver.“

A na soche havran v tichu sedí, nevydá ni dychu,

jedno slovo riekol len, sťa v ňom by duch vrel túh a vier,

ani hlesu viac, ni šuchu nečuť, ani chvenie ruchu

nezaletí k tvojmu sluchu: zmizne, mniem, i táto sber,

nádej zhynulo už veľa, sťa blesk rána s pávích pier.

    Letún riekne: „Nikdy ver.“

Odpoveď tá striasla duchom — príšer kási v slove suchom.

Iste — dumám — bájou čírou je, čo žvatle táto zver,

majstra jeho sudba krutá, v putá beznádejne skutá,

stíhala na stezkách bludných — olúpila duše mier,

on ho zučil v zvukoch nudných koktať vlastnej biedy žer,

    tajným slovom: „Nikdy ver.“

Zasmial som sa, s hora-dola keď som skúmal čierne stvora,

kreslo mäkké potisol som voči soche mojich dvier;

klesol tam na baršún, snami, prapodivnými dumami;

chtiac rozuzliť zdania, mamy — ominóznych slov a sfér —

ký v nich obsah, čože chechtá hrozne chudý, starý zver,

    kváčúc: „Nikdy, nikdy ver.“

Onemel som v mysli smesi, blúdiac v širke-diaľke kdesi,

kým on ohňom očú žravých, sťaby upír-netopier,

vŕtal v hruď; ja sklonil hlavu na baršúna riasu smavú,

na nej lúče lampy mávu, v shyboch hrá si tieňov šer,

Ona tiež raz divom zrela chyže fialkovú šer,

    nevzhliadne viac nikdy ver.

Tu kadidiel nevídaných tymian sála, neslýchaných

zvukov zvonia zvonky zvučne z serafínskych božských hier.

„Čuj, to anjelov sú sbory, Boh ich soslal, aby chorý,

komu srdce žiaľom horí, našiel vytúžený mier!

Rozpomienku na Lenoru bôľnu shladil jeho mier!“

    Havran rečie: „Nikdy ver.“

„Veštcu! riekni, duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti! —

Pošle sudby, hoc orkánom vyrvaný hneď z pekla dier:

musím tedy strádať? kdesi večne šliapať pusté lesy,

hrúzy kúzla, samôt desy skúšať v stáne čiernych vier?

Nieto lieku v Gileade pre mňa? — riekni — zhyniem ver!“

    Havran rečie: „Nikdy ver!“

„Veštcu! riekni — duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti?

Pre Boha a nebies slávu, prosím, taje pootvor —

srdcu stiesnenému riekni, tam kde chvie sa Eden pekný,

môž tam k hrudi milú, riekni, privinúť, kde svätých sbor —

už Lenorou menuje i jasných duchov spevný chór?“

    „Nikdy“ — v odveť havran-tvor.

„Ta sa v besy búrok zase, vtáku-diablu, v pozdnom čase —

skríknem hrúzou — k brehom Noci Večnej, strašnej, ta sa ber!

Čo si vravel, klam je púhy. — Samota cieľ mojej túhy!

Vyrvi z hrudi klov svoj suchý, nechcem vidieť tvojich pier!

Ni páperia nenechaj tu, zmizni s sochy mojich dvier!“

    Havran rečie: „Nikdy ver.“

Havran nepohne sa ani, žhavým okom na mňa gáni —

s Palladinej bielej sochy, zponad čela mojich dvier,

zraky ani démon snivý, koldúň sťa, čo vidí divy,

nad nim pablesk lampy živý jeho tôňu vrhá s dvier,

a môj duch viac nesprostí sa nikdy tône jeho pier,

    nikdy, nikdy — nikdy ver!