EMIL BOLESLAV LUKÁČ

* 1. november 1900, Hodruša-Hámre – † 14. september 1979, Bratislava

Slovenský básnik, prekladateľ, evanjelický kňaz a učiteľ;  výrazný predstaviteľ básnického neosymbolizmu. Študoval na Univerzity Komenského v Bratislave a neskôr v v Paríži a v Lipsku, v roku 1934 získal doktorát z filozofie. Ako kňaz pôsobil len krátko, ďalej bol učiteľom slovenského jazyka a profesorom na Dievčenskom reformovanom gymnáziu. Bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, aj poslancom Slovenského snemua po roku 1945 na Povereníctve školstva a osvety. Po roku 1966 Potom sa venoval výhradne literárnej činnosti. Stal sa zakladateľom Spolku slovenských spisovateľov, v roku 1940 založil časopis Tvorba. Ako redaktor pracoval vo viacerých časopisoch: Prvé verše začal písať už počas štúdií v Bratislave, ale tiež prekladal z francúzskej moderny (Charles Baudelaire) a maďarskej (Endre Ady) poézie, neskôr sa venoval tiež prekladom z nemeckej, orientálnej, ruskej a anglickej literatúry. Okrem písania poézie sa venoval i publicistike. Svojou tvorbou sa stal vedúcim predstaviteľom neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. V roku 1976 udelený titul zaslúžilý umelec.

Večná parabola

Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená,

neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkym: žena.

Nikdy niet túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,

a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,

a keď sme si už najbližší, vtedy sme predsa cudzí.

To obapolná tragika, nie jedna, ale dve,

polmuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,

nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,

nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,

hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, abo nič.

Možno ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina,

to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.

Možno ty sama trpíš tým, že oba trpíme,

možno, že chceš mi rieknuť: „hej" - len ret sa kriví v „nie".

Och, večná honba, večný kruh a večná parabola,

je stará ako vesmír sám, a bude, ako bola.

I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,

i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé.

UKÁŽK

       

A1K

Sĺzky

(pamiatke matkinej)

Plot spráchnivený, vráta hrdzavé,

zaviaty chodník, strecha ošarpaná.

ch, aké sú tie múry boľavé.

Nie je tu pani.

A predsa stopa pomyslne bdie,

pod oknom, v sade, tu sa belie vo mne.

Zvončekom bielym zvonia sĺzky tie

jej biedu, i jej slávu.

Tu bol ich sneh jak odraz duše jej,

tu pamäť vône slnko zvestujúcej.

Spod hrobu čuť hlas hudby dusenej.

Počúvam, mati.

Hrajte mi, sĺzky, svoje zvonkohry

o ľudských srdciach, že boli aj lepšie.

Jej pieseň hrajte, vytrhané kry,

tú bielu pieseň pre svet úbohý.

(Zo zbierky Parížske romance)

Zľutovanie

Na malý list malinový

polož svoju drobnú dlaň.

Každý uhol hviezdicový

prstu domovom sa staň.

Do vetví si ponor hlavu,

nerozoznať ženu, strom.

Červy, nedám túto stravu,

nebi v tieto sady, hrom!

(Zo zbierky Moloch)

A2Z

       

Nemám rád, že ma miluješ tak,

 tak ma to mrzí,

 vidíš, som príliš povedomý

 a príliš drzý.

Buď ku mne trochu ľahostajná

 a trochu chladná,

 takto je láska pripokojná

 a prisúladná.

Nemiluj tak nadovšetko,

 nie bez prekážky,

 zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,

 tak drž cit lásky.

Nesmiem byť šťastný,

 lebo šťastím uplynie šťastie,

 len z kyprej pôdy pochybností

 nám láska rastie.

Modla v prachu

 Padla modla mnohých rokov,

 ktorú sám som staval hore,

z piedestálu dnes padla, 

 v prachu leží.

A dnes padla bez hrmotu,

 Padla modla mnohých rokov,

 A ja sám sa smejem nad jej

 Pudrovanou parochňou.

Studené srdce

 Okolo svetom plápolal sa všemocný oheň lásky

 náručie mali stromy a kvet všade plodom ťažký,

 na ústach rudé jahjody

 núkali sa na hody.

Len srdce bolo studené a vypočítavé,

 darmo sa rosa jagala a skvela na tráve.

 ty myslela si na seba,

 a ja tiež na seba.

       

Posledný list

 Posledný list prah prekročil,

 A keď ho vezmeš do rúk,

 Vyčítaš, koľko prchlo síl

 A koľko prišlo porúch.

Večná parabola

 Nikdy niež túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,

 a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Bez teba som len polčlovek

 bezo mňa strádaš sa v núdzi

a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.

 To obapolná tragika, mi jedna, ale dve

 polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,

 hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,

 možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“.