*10. december 1830 Amherst, Massachusetts - †15. máj 1886 Amherst
Aamerická poetka 19. storočia, avšak povahou poézie a svojím osobným apelom bola roku 1930 označená britským básnikom a kritikom za "najsúčasnejšou, najživšou z básnikov". . Žila a tvorila v samote.
Bola veľmi plodná autorka. Jej tvorba počíta asi 1800 básní, z ktorých takmer všetky boli vydané až po jej smrti. Za života sama súhlasila so zverejnením iba siedmimich básní. Všetky boli vydané anonymne a pozmenené nakladateľom, aby zodpovedali vtedajším básnickým normám. Až v 20. storočí začali vychádzať jej básne v pôvodnom, neupravenom znení. Jej básne ignorovali vtedajší básnickej zvyklosti napríklad tým, že používali polovičný rým, boli krátke a málokedy obsahovali názov. Interpunkcie a písania veľkých písmen sú ďalšie znaky, ktorými sa básne Emily Dickinsonová líšili od ostatných.
Hlavnými témami jej básní sú smrť a nesmrteľnosť, Jej básne objavila Emilyina mladšia sestra Lavinia až po jej smrti v roku 1886. Prvý kompletný a najmenej zmenenú zbierku vydal Thomas H. Johnson až v roku 1955. Je považovaná za predné americkú autorku poézie.
Mala som dlhé roky hlad
Mala som dlhé roky hlad…
Konečne prišla chvíľa,
keď som sa dobre najedia
a ochutnala z vína,
čo cez okná som vídala,
keď som šla domov hladná,
na plných stoloch boháčov.
Vídala som im na dná…
Nepoznala som pravý chlieb,
len suché omrvinky,
ktoré si so mnou v prírode
delili drozdy, pinky.
Tá bohatosť mnou otriasla,
cítila som sa zvyšná
jak — presadená do sadu —
divoká poľná višňa.
No hladná som už nebola.
Zistila som, že hlad je
bičom len pre tých za oknom.
Kto vojde, sýtosť nájde.
|
This World is not Conclusion. A Species stands beyond – Invisible, as Music – But positive, as Sound – It beckons, and it baffles – Philosophy – don’t know – And through a Riddle, at the last – Sagacity, must go – To guess it, puzzles scholars – To gain it, Men have borne Contempt of Generations And Crucifixion, shown – Faith slips – and laughs, and rallies – Blushes, if any see – Plucks at a twig of Evidence – And asks a Vane, the way – Much Gesture, from the Pulpit – Strong Hallelujahs roll – Narcotics cannot still the Tooth That nibbles at the soul – |
Nepokoj Svět sám se světem nezavírá, něco se za ním skrývá, jak hudba stále zpívá tam, neviditelná, živá,
jež vábí nás a mate zas – leč filosofii zůstane navždy záhadou, učenost se jí míjí.
Kdo přece ji chtěl pochopit, ten snésti musel za ni potupu generací i ukřižování.
Víra se rdí a uniká a zdálky vysmívá se, chytá se stébla důkazů, na cestu korouhvičky ptá se.
Je příliš gest na kazatelnách, alelujá tě ohluší, ten zub však nikdy neotupí, jenž hlodá na duši. |
Tento svět není závěr. Za ním je jiný druh, nehmotný jako hudba, však nesporný jak zvuk. Jak láká a jak leká – uniká moudrosti. A v hádance náš ostrovtip tento svět opouští. Luštění mate vědce, kvůli ní lidé již po věky trpí výsměch a podstupují kříž. Víra se smekne – vzchopí – zardívá z rozpaků – zacloumá větví důkazu – na směr ptá praporku. Příliš gest z kazatelny, hlučných chval pro uši. Opium neutiší zub, jenž hlodá na duši. |
Nemôžem s tebou žiť
Nemôžem s tebou žiť… Bol by
to život plný vzlykov,
veď ten môj dávno leží tam
ukrytý v príborníku,
kam kľúč má iba hrobár,
kam si náš život odkladá,
životy — jeho šálky,
porcelán… Ale nerada
gazdiná vidí šálku
kurióznu, starú, puknutú:
po novšej, vzácnej túži,
tamtú chce smrti ponúknuť…
Nemohla by som umrieť…
s tebou — veď jeden z nás by žil,
kým oči nezatlačí
druhému. Nemal by si síl.
A ja by som len hľadela,
ako ti údy drví
mráz — nemala naň právo, veď
je výsadou len smrti.
Nemohla by som z mŕtvych vstať
s tebou — tvoja tvár novou
krásou by zatienila tvár
i bytosť Ježišovu
a cudzí by si očiam bol,
túžiacim po domove…
Ibaže by si zažiaril
vrúcnejšie, osudovo.
Súdili by nás… Prečo?
Lebo si slúžil nebesám.
Či vlastne chcel si slúžiť…
Ja som tú ťarchu neniesla.
Vpil si môj každý pohľad:
nemohla som už uvidieť,
čím pre mňa vždy bol raj, tá
nádherná ríša útrap, bied.
Keby Pán zatratil ťa…
a mňa by vzali anjeli
do výšin — moje meno
by na slávu tam zaznelo.
A keby ťa Pán spasil, no
ja by som preďaleko
od teba mala — v nebi? — žiť,
už to by bolo peklo.
A tak sa stretáme — vždy osve,
ty tam a ja zas tuná.
Dvere nás delia, odchýlené
na celé oceány,
modlitba umrieť bráni
a živí sme len tým, čo uľaví:
zúfaním.
Učili sme sa celú lásku
Učili sme sa celú lásku:
abecedu a z nej,
slová a vety, veľkú knihu…
Nakoniec celé zjavenie.
Lež v našich očiach našli sme
nevedomosť, čo svieti
božskejšie než tá za detstva…
Správali sme sa ako deti,
usilujúc sa vysvetliť,
čo nechápal z nás vari
nikto. Múdrosť je bez hraníc
a pravda, tá má tisíc tvárí.
Celá som sa mu oddala
Celá som sa mu oddala
a na oplátku jeho vzala;
slávnostnú zmluvu života
som takto — i s ním — podpísala.
Možno ho sklame „bohatstvo“,
možno ten veľký kupec zbadá,
že nie som taký vzácny kus,
že každý deň mať rád, mať rada
znehodnotí aj krásne sny…
Ale kým kúpi, týždne plynú
a loďka kotví s nákladom
pri Ostrovčekoch rozmarínu…
Je — obojstranné riziko.
Či, ako vravia, výhra obojstranná.
Sladký dlh: platíš životu
každú noc, dlžný už hneď zrána.
Štatistiky
| Online: | 24 |
|---|---|
| Celkom: | 384188 |
| Mesiac: | 6359 |
| Deň: | 359 |