FRANÇOIS VILLON

* 1431 Paríž - † niekedy po 5. januári 1463

(Pravé meno o François de Montcorbier alebo François des Loges). Francúzsky renesančný básnik, zlodej a povaľač. Meno Villon si podľa všetkého osvojil od svojho strýka a dobrodinca, parížskeho kaplána Guillauma de Villon, pravdepodobne z vďačnosti. V jeho balade „Ballade des Dames du Temps Jadis“ sa nachádza otázka „Mais où sont les neiges d'antan?“ („Kde tie lanské snehy sú?“), ktorá sa v rôznych súvislostiach používa dodnes. Pochádzal z chudobných pomerov. Otca stratil ešte v. Ujal sa ho jeho strýko, vzdelaný kňaz, ktorý mu vo veku 12 rokov umožnil absolvovať štúdium umenia na parížskej Sorbonne. V roku 1449 sa stal bakalárom a roku 1452 majstrom. Stal sa z neho stal sveták,  rád sedel v hostincoch, zabával sa, zúčastňoval sa bitiek parížskeho podsvetia, bol výtržníkom, bitkárom, zlodejom. Mal však styky s najvyššou francúzskou vrstvou, ktoré chránili. Prvý veľký incident absolvoval, keď pri súboji Po jeho vyhostení z Paríža roku 1463 sa stratili všetky správy o ňom. Jeho dielo je stálou inšpiráciou pre literárnu, prekladateľskú, či divadelnú tvorbu. Počas väznenia napísal podstatnú časť zbierky básní, ktoré nazval Testamenty. V Malom testamente sa lúčil sa so svojimi priateľmi pri odchode z Paríža,  Veľký testament je spomienkou na mladosť, lásku, študentskú veselosť.  Svoj strach zo smrti zakrýva iróniou. Jeho básnické príbehy sú viazané na témy parížskej spodiny i šľachty, často ide o odkazy jednotlivým osobám. Kritizuje spoločnosť, aj zo vznešených stredovekých tém robil paródiu. Jeho verše sú drsné, pôsobia starobylo, dobro bojuje so zlom, vážnosť s vtipom, pobožnosť s cynizmom. Do svojich diel zašifroval osudy neznámych ľudí, ale aj mená svojich priateľov, či nepriateľov. Najcharakteristickejšími odkazmi, sú „carpe diem“ (Užívaj dňa), „ubi sunt“ (Kde sú tí, čo tu boli pred nami?), „memento mori“ (pamätaj na smrť) a "danse macabre" (smrť všetkých spája). Je označovaný za prvého prekliateho básnika. Známe sú aj jeho balady, ktoré boli zložené zo štyroch slôh. Prvé tri sú zo 7 až 12 veršov a posledná je zložená z piatich veršov. Táto forma veršovania sa po ňom nazýva villonská balada.

O znovuobjavenie vo svojej dobe takmer neznámeho Villona sa v 16. storočí zaslúžil francúzsky renesančný básnik Clément Marot. Roku 1960 grécky umelec NONDA (s podporou vtedajšieho francúzskeho ministra kultúry André Marlauxa) venoval celé divadelné vystúpenie jedného herca Villonovi. 

Balada o dámach dávnych čias

Ach, kde sú dámy dávnych čias, 
kde Flóra, výkvet rímskych dám,
kde Archipias, kde je Thais —
Helénky, rovné najádam?
Aj nymfu Echo v mysli mám,
vôd nadľudskú tú okrasu,
čo hlas svoj dala skaliskám.
Jaj, kdeže lanské snehy sú!
Kde Helolse, čo zviedla raz
aj Abelarda k hriešnym hrám,
až, za trest, stal sa z neho kňaz,
vymiškovaný! — dokladám.
Kde kráľovná, za ktorej plam
Buridan — k svojmu úžasu
v mech všitý! — logal Seinu priam?
Jaj, kdeže lanské snehy sú!

Kráľovnej Blanky belosť, jas
a spevný hlas — kam zmizli, kam?
Kde Berta, nohatá až špás,
Beatrix, Allys, grandmadame
Haremburges z Mayne, a kde je sám
bič na Britov, jak Jeanne d’Arc zvú?
Presvätá Panna, zjav to nám!
Jaj, kdeže lanské snehy sú!
Márne je pátrať, vkladať v rám
obrazy, bledé od času.
Ostal len refrén, s tým sa hrám:
Jaj, kdeže lanské snehy sú!

Balada o pánoch dávnych čias

Kde je ten pápež príkladný,
Kalixt Tretí, jak Rím ho znal?
Mal prestol Petra posvätný,
a jednak svetu vale dal.
Kde Alfonz, arragónsky kráľ,
kde Bourbon pôvabný, kde ctný
ten Karol, čo sa Siedmym zval?
Kde Carol Magnus závratný?
Podobne, kde je nešťastný
kráľ škótsky, čo pol tváre mal
vraj červenej jak úchvatný
ametyst, čo mu v žezle plál?
Kde kráľ, čo Kypru slávu stlal,
kde hispánsky kráľ udatný,
už bohvie jak sa menoval?
Kde Carol Magnus závratný?

Len mámením je svet a sny.
Veď kto by smrti odolal?
Tá, nech si aký poriadny,
je tu, keď si ju nevolal.
Čo v Bohémii panoval
Ladislav, kde je, šarmantný?
Kde dedko, čo ho vychoval?
Kde Carol Magnus závratný?
Bretónec Claquin čím sa stal?
Gróf z Auvergne čím? A ostatní ?
Pán z Alençonu kde? Ach, žiaľ,
kde Carol Magnus závratný?

AUDIO

Lamentácie krásnej zbrojmajstrovej

Lamentuje si starenka,
zvaná raz „krásna zbrojmajstrová“
a za dievčenstvom narieka,
čo nevráti sa nikdy znova.
Počujem žalostné jej slová:
— Privčas si zaľahla mi hruď,
staroba krutá, strašná sova!
Načo žiť takto? Radšej smrť.
Kedysi krásna bola som
a nad mužskými moc som mala.
Nad klerikom aj nad kňazom,
aj nad kupcom som panovala.
Dali mi, čo som si len priala,
bo každý z nich v tom tušil raj,
čo odmietne dnes, keď som stará,
najposlednejší pobehaj.

Nebolo noci ani dňa,
by nechodili za mnou páni.
Vymkla som mnohých, hlupaňa,
len z lásky k jednému, čo ani
nezaslúžil byť milovaný.
Grobian, len vyžieral ma, bil.
Ľúbila som ho, bárs bol planý.
Tak veľmi sa mi zaľúbil.
Kopal ma, mlátil, koľko chcel.
Ľúbiaca ženská rozum nemá.
Mohol ma dať aj na pranier,
trpela som jak ovca nemá,
len nech ma bozkal — lebo žena
taká je: skape na nežnosť.
Mal chorôb, že im neznám mena.
Čo z toho? Hanba, hriech a zlosť.

Tridsať rokov, čo pominul sa.
A ja si ďalej zametám,
ja, stará metla. Aká hrúza,
keď sa tak nahá obšmietam
pred zrkadlom — čo vidím tam,
div na ten obraz nenapľujem.
Koleno, bradu ostrú mám.
Vidiac to len sa rozjedujem.
Kde je to čelo — aksamit,
blond vlasy, dlhé temné riasy,

ohnivých očú vábny kmit,
čo aj tých múdrych opantal si,
kde noštek nezbedníckej krásy,
kde ušká, v brade jamôčka,
kde líčka, stvorené pre špásy,
a malinové ústočká?
Kde útle plecia, ramienka,
dlane, čo vedeli byť hravé,
prsníky drobné, kolienka,
vysoké boky, kolembavé,
k turnajom lásky vyzývavé,
kde jaskynka jak z pohádky,
ukrytá v mocných stehien sláve
vo vnútri svojej záhradky?

Dnes moje vlasy? Konope.
A čelo moje? Samá brázda.
V riasach niet chĺpka pokope,
z líc, z brady zmizla jamka každá.
Úsmevy moje znali azda
privábiť kupcov — dávno to!
Nos, uši — kto by sa dnes nazdal,
že mali cenu nad zlato?

Nuž takto vyjde na márnosť
paráda všetkých, žien i panien.
Čo je z pliec? Hrboľ, jama, kosť.
A len pár štanglí ostal z ramien.

Prsníky boli ako kameň —
dnes niekomu ich ukazuj!
Stehná? Dve jaternice. Amen.
A moja jaskynka? No fuj.
Takto my, babky scvrknuté,
žialime za dobrými časmi.
Pri peci kvačiac, skrehnuté,
kvílime škrekľavými hlasmi.

Ach, mladý vek náš, ten bol krásny,
lež staroba je ukrutná.
Smutný je vek to, prenešťastný.
Veď to raz každý ochutná.

Balada o naučeniach krásnej zbrojmajstrovej dievkam radodajným

Spomeň si len, rukavičkárka,
čo som sa ťa nazaúčala!
Aj tebe, Blanka príštipkárka,
je čas, bys* v zrkadle sa hrala.
Ber vpravo, vľavo, moja malá,
či pekný chlap je, či je špatný.
Bo stratíš kurz, keď budeš stará,
jak peniaz, čo už nie je platný.
Aj ty čuj, milá údenárka,
čo v tanci bývaš taká jará,
i Guillemette, švárna foteliarka:
nech mi z vás žiadna neotáľa,
keď pán chce lásku — mladosť zhára,
scvrkne sa v okne driek váš statný.
Ostanete len pre farára,
jak peniaz, čo už nie je platný.

Pozor, Žanetka čapičiarka,
už si sa dosť napreberala!
A Katarína remenárka,
nie abys* mužských odháňala.
Bo, hoc si sa im krásnou zdala,
vysmejú ti tvoj prsník vnadný,
keď zvädneš; plechom si sa stala,
jak peniaz, čo už nie je platný.
Užite, dievky, svojho jara.
Mňa však už nepoteší žiadny.
Ja dohrala som, doskákala.
Jak peniaz, čo už nie je platný.

Francois Villon - Veľký testament

(recituje Pavol Plevčík)

Dvojbalada o láske

Nuž milkujte sa dosýta,
na bály choďte, na vohľady,
čo z toho? — hlava rozbitá,
a rozum? — viac mu nieto rady;
Šalamún raz pre ženské vnady
tiež slúžil modlám; Samson sám
aj okuliare preto stratil.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

Orfeus túžby z varyta
lúdil tam, kde sa Léthé hadí,
až ho štvorhlavá doga tá,
Cerber, mal zožrať od nálady;
krásavec Narcis, šuhaj zlatý,
pre lásku k vodným paničkám
do studne skočil, zhynul mladý.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

Sardanapal, čo zavítal
na Krétu s vojmi, dobyť hrady,
priadol, meč hodiac do žita,
keď uvidel tam ženských rady;
Dávid kráľ, prorok, zo záhrady
zrel v kúpeľ: riadne stehná tam!
Kvôli nim bázeň božiu zradil.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

Ámon zas Támar popýtal
do spálne, nech mu kašu sladí,
ten krvismilník počítal,
že na sestre si vášeň schladí;
Herodes rád mal tanec hadí,
spev, oblé boky — svätý Ján
to nemiloval, nuž bol sťatý.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

O mne tiež jedna levita:
Nahého ma raz, bez parády,
prali jak prádlo z koryta,
a kto mi to dal zmydliť hnáty?
Len Katku z Vausselles čin ten špatí
(aj Noel tam bol, pamätám).
Tak za jednu noc chudák platí.
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

No bakalár je rarita!
On svoje bakalárky v mladi
zanechať by mal? — skôr sa dá
zaživa Škvariť... Jednak radí
každému, kto ich s vierou hladí:
Čierna či plavá, jeden krám,
čo aká sladká, šudiť hľadí!
Šťastný, kto vyhne sa tým hrám.

Balada priateľke

Falošná krása, tak mnoho ma stojí!
Rozkoš tá zlá, sladkosť tá, plná kalu.
Ach, skôr dať železo hrýzť zubom svojim,
Než lásku — zvem ju sestrou svojho zmaru.
Citu v nej niet, smrť následok jej daru,
Och, v očiach neľútostných zrada zhára.
lus hľadal som, a našiel tvrdú skalu.
Skôr skazu má než spásu pre bedára.

Mohol som, inde prosiac, na pokoji
A so cťou žiť, lež podľahol som čaru.
Rozum vždy spí, keď srdce niečo strojí.
Tak teraz štvaný som, bez cti a zdaru.
Hej, ľudia, rata, rata! Strácam paru!
Ej, umriem bez boja, tak ma Boh škára?
Či už aj Milosrdie, k môjmu žiaľu,
skôr skazu má než spásu pre bedára?

No príde čas — tou nádejou sa kojím! —
keď uvädne aj váš kvet, koniec jaru.
Smiech nad vami mi vtedy bolesť zhojí,
ale, žiar, neskoro — už bez zápalu
budem, sám starý, myslieť na vás, starú.
Dnes ešte potok buble, trvá páľa,
nuž pite len, bárs sklon váš ku poháru
skôr skazu má než spásu pre bedára.

Princ lásky, vašej nevôle sa bojím.
Ale nech, pre Krista, ma neumára.
Či srdce šľachetné snáď, ľudia moji,
skôr skazu má než spásu pre bedára?

Balada o jazykoch klebetníkov

So sírou dusivou zlúč arzenik,
z vápna a sanitry stien daj hrsť múky;
olovo vriace lej ta okamžik,
košeľu židovky tiež vezmi tak spakruky,
z jej srancov, šťancov loj sprav, nedbaj muky;  
z nôh leprou žratých, neumytých rok,
brud zhromaždi a z neho pridaj log,
potom krv vreteníc, žlč vlkov, mŕtvol hnáty
a v tejto kaši vražedlných dróg
škvar klebetníkov jazyk jedovatý.

Z kocúrej hlavy potom vyvaľ špik
a pridaj penu z tlamy besnej suky;
nech je to kocúr, chorý na zrádnik
a suka prašivá zvonka i zdnuky.
A z mula, čo má kach, šliam ťahaj, chrchľov chrky
fajnovo strihaj, kúšťok na kúšťok;

to všetko podlej hnilou vodou stôk,
kde vládne potkan, mlok a žabie škraty.
A v sóse týchto všetkých lahôdok
Škvar klebetníkov jazyk jedovatý.

V sublimát tento (pozor na dotyk!)
vraz sem-tam ešte dáke hadie tuky,
a z krvi zlej, čo prischla na nožík
felčiara, naškrab, keď je spln a zvuky
noci už stíchli: potom — bez záruky,
že je to ono — vytlač z čangru mok,
vraz tam zo zlatej žily omastok,
a v tomto — tam, kde kurvy hádžu vaty
(hosť kuplerajov zná ten pôžitok!)
škvar klebetníkov jazyk jedovatý.

A prepasíruj tento žaratok,
ak nemáš slušných cedil dostatok,
cez pudlo starých zaondených gatí.
Lež ešte predtým v hnoji prasiatok
škvar klebetníkov jazyk jedovatý.

Balada 0 zobáčiku Parížaniek

V štebotaní vraj vynikajú
tak v Benátkach, jak Florenťanky,
v kupliarstve potom úspech majú
tie dnešné, ako ich pramamky.
No nech sú to už Lombarďanky,
Rím, Janov, prisám, nech sú v tom
aj Piemonťanky, Savojčanky —
parížsky zobák dáva tón.

Na katedrách sa pretekajú,
vraví sa, Neapolitánky.
Klebetiť výborne vraj znajú
Nemky a pruské dedinčanky.
No nech sú hoci Egypťanky,
ži z Uhier, či kde majú trón,
Španielky sú či Katalánky,
parížsky zobák dáva tón.

V kumšte sa temer nevyznajú
Švajčiarky ani Toulousanky,
keď pri Seine si do turnaju
dve kofy pustia svoje sánky.
Spomínať Bretagne, Lotrinčanky?
Alebo ísť až ku Britom?
A či mám sem brať Pikarďanky?
Parížsky zobák dáva tón.

Princ, držte len pre Parížanky
cenu a vavrín, slávy zvon.
Bo hoc mám cit aj pre Talianky,
parížsky zobák dáva tón.

Lay
Ty, Smrť, čo milú si mi vzala,
priprísna si, ja apelujem.
I nad sebou však dych tvoj čujem:
Nemáš dosť, aj mňa bys’ už brala?
V čom ti tá, živá, zavadzala?
Poď! Bez nej život zavrhujem,
Smrť!

V dvoch srdciach jeden oheň sálal,
tak si druh druha zamiluje.
Sám? — som len rám, a zo mňa duje
prázdnota, slovo z funebrála:
Smrť!

t

Karel Kryl čte slavnou Závěť Francoise Villona

Balada, v ktorej Villon prosí o zľutovanie

Kartuziáni, celestíni,
žobraví frátri, mníšky-družky,
vačkári, povaľači, kmíni,
paničky v mídroch, ulíc húsky,
fičúri, čo ste samé stužky,
viťúzi sukní hrdopyšní,
k vám volám všetkým, ženské, mužskí:
ach, zľutujte sa, moji blížni!

K vám, pipky, čo svoj prsník vilný
na odiv vytŕčate z blúzky,
k vám, výtržníci v pračkách pilní,
šašovia s kúzelnými kúsky,,
komedianti, nočné mušky,
pochabá mládež putík krížnych,
k vám volám ako brat váš ľudský:
ach, zľutujte sa, moji blížni!

Ale vám, čo ste psími synmi
a čo ma v diere nebiskupsky
kôrkami pcháte plesnivými
a mučíte ma vydridušsky
hnusnou vodou — vám, drábi mrzkí,
nech nesedím, môj otvor nižný
by iba fúkol potmehúdsky:
ach, z ľutujte sa, moji blížni!

Kyjakmi ťažko kovanými
Belzebub nech vám rebrá strýzni,
aj inštrumentmi onakvými.
Ach, zľutujte sa, moji blížni!

Epitaf

Tu odpočíva François,

tu na poschodí má svoj Sion  
Amora obeť úbohá,
chudáčik žiačik, zvaný Villon.
Rozdal, čo mal, ni posteľ si on
nenechal, ni stôl, košík, džbán.
Druh v láske každý, slzu vyroň,
verš tento pomodli sa zaň:

Večné mu spočinutie daj
a svetlo večné svieť mu, Pane,
čo nikdy nemal plný tanier
ni mrkvy len, ňouž hýri kraj,
a čo mal grňu jednostaj
jak dyňu — chlpy vypadané.
Večné mu spočinutie daj.

Vyhnanec, stratil všetok raj,
na zadok dostal nečakane.
Apely jeho? Bzdili na ne,
čo nie je jemné nebodaj.
Večné mu spočinutie daj.

Balada na záver Veľkého testamentuTu končí testament i trud pre
chudáčika, pre Vi i lona.
Prídite, priatelia i ľud,
na pohreb po zaznení zvona.
V červenom ornáte sa koná,
bo umrel ako lásky martýr.
Pri vlastných guľkách sľub ten konal,
prv než si v pekle zjednal kvartír.

Čo o tom vraví, nie je blud,
veď všetky ženské, bez zákona,
tak hnávali ho — Boh ich súď! —
že odtiaľto do Roussillona
pri každom kre a húští stonal,
na každom plote gate stratil.
Bol bez kutne i pantalóna,
prv než si v pekle zjednal kvartír.

A keď si preňho prišla Smrť — jediná
milosrdná ona — handry mu kryli biednu
hruď, nič iné nemal — bol jak tôňa.
Bodali ho jak osy koňa,
keď s láskami chcel ešte žarty.
Túžbami umorený skonal,
prv než si v pekle zjednal kvartír.

Čo spravil, keď už hlinu voňal?
Veľký džbán pritisol si na rty
a pustil v krk glg morillona.
Prv než si v pekle zjednal kvartír.
 

VILLON N YOUTUBE