Ivan Krasko

* 12. júl 1876, Lukovištia –  † 3. marec 1958, Bratislava

Vlastným menom Ján Botto, iné pseudonymy Bohdana J. Potokinová, Janko Cigáň. Slovenský básnik, prozaik a prekladateľ, predstaviteľ moderny. Jeho prvé básne vznikali ešte počas gymnaziálnych štúdií, no prvé dielo publikoval až v roku 1896 v časopise Slovenské pohľady. Pseudonym Ivan Krasko mu pomohol vymyslieť Svetozár Hurban Vajanský. Väčšina jeho rukopisných prvotín vyšla knižne až v roku 1954 v jeho Diele. Venuje problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie.  Jeho básne boli preložené do viacerých jazykov a niektoré boli zhudobnené. Prekladal umelecké texty i odbornú literatúru z rumunčiny. Venoval sa aj vedeckej činnosti z odboru chémie, okrajovo vlastivednému výskumu. V roku 1946 mu udelili titul Národný umelec.

Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal,

na sivé polia.

V poslednom lúči starootcovská

horela roľa.

Z cudziny tulák kročil som na ňu

bázlivou nohou.

Slnko jak koráb v krvavých vodách

plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách

pod nohou praská.

Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -

na čele vráska,

v láskavom oku jakoby krotká

výčitká nemá:

- prečo si nechal otcovskú pôdu?

Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká

otcovská roľa.

Stáletia tiekli poddaných slzy

na naše polia,

stáletia tiekli - nemôž byť' suchá

poddaných roľa,

darmo ich suší ohnivé slnko,

dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som

zotletou spola.

Poddaných krvou napitá pôda 

domov ma volá...

A v srdci stony robotných otcov

zreli mi v semä...

Vyklíčia ešte zubále dračie

z poddaných zeme

Topole

Hej, topole, tie topole vysoké!

Okolo nich šíre pole - -

Čnejú k nebu veľké, čierne

- zrovna jako čiesi bôle -

topole.

Hej, topole, tie topole bez lístia!

Duch jak čísi špatnej vôle

hrdo stoja ošarpané,

v mraze, vetre, nahé, holé

topole.

Hej, topole, tie topole bez žitia!

Nemo stoja v úzkom kole

- prízraky sťa z nirvány by -

pozerajú v prázdno dole

topole.

Hej, tie hrdé, vysočizné topole!

Ako vzhľad ich duch môj zmizne...

Hore...? Dolu...? Do nirvány...?

- Ako havran ošarpaný

do noci...

PLACHÝ AKORD

Za búrnej, tmavej noci

ja blúdil sám a sám,

závidel ronenie sĺz

tým čiernym nebesám.

Bez cieľa šiel som vo svet

a hľadal úľavu:

papršlek do tmy srdca,

liek v hlavu boľavú.

Ach, niekde vedľa cesty,

u starých božích múk

našiel som zúfajúcich

pár chladných, mokrých rúk…

Snáď skutočnosť to bola,

a možno púhy sen:

zabudli ruky na mňa,

keď svitnul biely deň…

Len pocit ostal temný,

kýs' bôľu odtienok,

akordom plachým huči

z hasnúcich spomienok

Krasko: Básne (V. Durdík, réžia Oľga Janíková) 1997

VESPER DOMINICAE

Tam niekde v diaľke

v čierňavých horách 

dedinka biela

túli sa k zemi 

pokojná, tichá. 

V nej starodávne 

vážneho vzhľadu 

domy si čušia.

Z tých v jednom iste 

ustarostená 

matička moja 

samotná sedí

pri starom stole. 

Kostnatou rukou 

podpiera čelo 

vráskami zryté 

– starostí tiene 

vždy sedia na ňom: 

tak som ho vídal

od mala svojho – – 

Tranoscius má 

pootvorený

– mosadzné sponky, 

hladené hmatom 

pradedov ešte, 

matno sa lisnú

v prípozdnom svetle – – 

Posledný na list

díva sa, díva,

– tam naznačené 

je ťažkou rukou: 

„Pán Bůh požehnal 

nám syna, kterýž...“ – 

až dobré oči

slzami skropia 

zažltlé listy... 

Však stará kniha, 

čo rozplakala, 

matičku moju 

utíši zase:

už spieva mäkkým, 

tenuškým hlasom: 

„Den nedělní se 

skonává, chválmež...“ 

– – A súmrak padá 

vždy väčší, hustší

v izbietku malú – 

– – A pokoj sadne 

pomaly, tíško

na sivú hlavu 

matičky mojej

Zmráka sa... 

Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli. 

– – – – – – – – – – – – – –

Od hory, od lesa tak plače, kvíli...

Výčitky neznámych duše sa chytia.

...Vyplniť nádeje nebolo sily – 

zapadly, zapadly vo shone žitia... 

Ohlaky nízko sú, tak letia, letia...! 

Žaluje zúfale žaloby márne

ktos’ príliš úbohý z šíreho sveta,

že veril, že čakal, že starne, starne... 

Zmráka sa, stmieva sa. Shora i zdola 

havrany veslujú do noci spešne... 

ktos’ príliš úbohý o pomoc volá,

do tvári hádže nám spomienky hriešne... 

– – – – – – – – – – – – – –

Zmráka sa, pôjdeme... Noc je už zpola.

Viliam Figuš-Bystrý/Ivan Krasko - Zmráka sa - Danubius Octet Singers 2017 - dir : Daniel Simandl