JACQUES PRÉVERT

 

* 4. február 1900, Neuilly-sur-Seine, Francúzsko – † 11. apríl 1977, Omonville-la-Petite

 

 

 

Francúzsky básnik, scenárista, režisér a výtvarník. Svoje detstvo trávil v Paríži. S otcom, divadelným kritikom, často navštevoval divadlo. Matka ho už od malička viedla k čítaniu. Po roku 1918 spolupracoval so surrealistickým hnutím, po boku Raymonda Queneaua alebo Marcela Duhamela. Mmal však až príliš slobodného a nezávislého ducha, aby sa mohol stať členom organizovanej skupiny. V roku 1928 založil produkčný dom a stal sa scenáristom. V roku 1932 začal písať texty prevažne k chansónom. Bol autorom mnohých divadelných hier. Prvý veľký úspech sa dostavil s vydaním zbierky Slová (Paroles). V roku 1948 vypadol z okna a zranenie mu spôsobilo vážne neurologické problémy.  Miloval  Paríž, mal veľa priateľov a bol neuveriteľne spoločenský. Vášnivo miloval život a vášnivo protestoval proti všetkému, čo život ničí a devalvuje. Detská predstavivosť, hravosť, vplyv surrealizmu, búranie jazykových klišé a fráz – to sú charakteristické prvky jeho tvorby. Jeho dielo má obrovskú zásluhu hlavne na rozšírení spievanej poézie. Zastával názor, že poézia je reč, ktorá spieva. Motívy čerpal predovšetkým zo života prostých ľudí. V jeho poézii sa často objavuje (často čierny) humor.  Na počkanie bezstarostne rozdával svoje básne načmárané na útržkoch papiera. Vydanie jeho zbierky Slová bolo práve preto veľmi ťažké. Vďaka Slovám sa stal nesmierne populárnym a bol hojne citovaný a recitovaný. Jeho nevšedná poézia obsahuje hravé a vtipné verše, príbehy o parížskej láske, biede, priateľstve a kráse každodenných dní. Pre charakter svojej poézie získal označenie „básnik lásky”. Prevažnú časť svojho života prežil v Paríži. Zomrel na následky rakoviny pľúc.

 

 

 S francúzskym básnikom Jacquesom Prévertom som sa stretol prvýkrát niekedy v roku 1966 alebo 7167. Študoval som vtedy na Pedagogickej fakulte v Nitre. Bol som členom študentského divadla malých foriem a divadla poézie. RV roku 1967 sme sa rozhodli inscenovať poéziu Jacques Préverta pod  názvom Tá láska. Vtedy som sa do veršov tohto úžasného francúzskeho básnika zamiloval. Aj ešte dnes viem predniesť  jednu z jeho básní Pre teba, moja láska.

V roku 1973 vydal Slovenský spisovateľ pod názvom Tá láska a neláska zbierku Prévertových básní v preklade Vladímíra Reisela. Je to výber 93 básní zo všetkých jeho zbierok, dovtedy vydaných vo Francúzsku. 

Preto som sa rozhodol v rubrike Trocha povezie uviesť práve Préverta. Z veľkého množstva básní bolo ťažko vyberať. Nakoniec som sa rozhodol pre tri kratšie básne – Paris at night, Raňajky a už spomínanú báseň Pre teba, moja láska. K textu poslednej ponúkam aj ilustrácie vybraté z audio nahrávky na YouTube, ktorú tiež pripájam. Ide o prednes vo francúzštine.

 

 

 

 

 

 

PRE TEBA MOJA LÁSKA

 

PRE TEBA, MOJA LÁSKA  

Išiel som na trh vtáky

A nakúpil som vtáky 

Pre teba

Moja láska

 

I

šiel som na trh na kvetiny

A nakúpil som kvetiny

Pre teba

Moja láska

 

 

Išiel som na trh na železo

 

A nakúpil som reťaze 

Ťažké reťaze

Pre teba 

Moja láska

 

A potom šiel som na trh otrokov

A hľadal som ťa

Ale nenašiel

Moja láska

 

 

 

TA LÁSKA

 

Tá láska

Tá láska

Taká prudká

Taká krehká

Taká nežná

Taká zúfalá

 

Tá láska sen

Krásny jak deň

 

Zlá ako čas

Keď je zlý čas

Tá láska opravdivá v nás

 

Tá láska taká krásna

Taká šťastná

Taká radostná

A smiešna tak

Ako keď dieťa vo tme drví strach

A taká vedomá si svojej moci

Ako keď pokojne muž kráča v noci

 

Tá láska ktorá iných desila

Museli hovoriť

Museli zblednúť

 

Tá láska vystriehnutá

Lebo sme na ňu striehli

 

Prenasledovaná ranená pošliapaná dobitá

popretá zabudnutá

Lebo sme ju prenasledovali ranili pošliapali

dobili popreli zabudli

 

Tá láska celkom celá

A stále živá

Zaliata celá slnkom

To je láska tvoja

To je láska moja

 

Tá čo bola

Tá vec vždy nová

 

A nikdy nezmenená

Taká opravdivá ako bylina

Taká trasľavá ako vták

Taká teplá a živá ako leto

 

Môžeme obidvaja

Odchádzať prichádzať

Môžeme zabúdať

Môžeme znovu zaspať

 

Zbudiť sa trpieť zostarnúť

A opäť zaspať

O smrti snívať

Zbudiť sa usmievať sa smiať

A omladnúť

 

Naša láska tu zostáva

Jak mula zanovitá

A živá ako túžba

Ukrutná ako pamäť

Naivná ako ľútosť

Nežná ako spomienka

Studená ako mramor

 

Krásna ako deň

Krehká ako dieťa taká krása

Hľadí na nás a usmieva sa

Mlčky sa s nami zhovára

 

A ja ju počúvam a mráz ma striasa

A kričím

Kričím za teba

Kričím za seba

 

Veľmi ťa prosím

Za teba za seba za všetkých čo sa milujú

A čo sa milovali

Áno kričím na ňu

Za teba za seba a za všetkých

Aj za tých ktorých nepoznám

 

Zostaň tam

Tam kde si

Tam kde si bola kedysi

Zostaň tam

Nehni sa

Neodchádzaj

 

My čo sme sa milovali

Na teba sme zabúdali

 

Ty na nás nezabudni

Mali sme iba teba na svete

Nedopusť aby sme ochladli

Oveľa ďalej vždy

A hocikde

Daj o sebe vedieť

 

A oveľa neskôr kdesi pri lese

V húštine pamäti

Náhle vstaň

Podaj nám svoju dlaň

A zachráň nás.

 

 

Líbej mě

V zapadlé čtvrti Města světla

tam kde je pořád tma kde vzduchoprázdno krátí dech

kde není léto kde je pořád zima

ona se chvěla na schodech.

Chvěla se on stál vedle ní

v tom městě plném kamení

Noc páchla sírou po hubení štěnic

noc nevoněla po kvítí

Ona mu říkala:

Tolik tmy je tu

a tak málo vzduchu

I v létě je tu pořád zima

Slunce ten puchejř strejčka Pánaboha pro nás

nesvítí

Vždycky má fůru práce v nóbl čtvrtích

Sevři mě celou Obejmi mě

Líbej mě v té tmě a zimě

Líbej mě

Za chvíli může být už pozdě

Náš život to je tahle chvíle zrovna teď

Tady se zdechne ze všeho

z horka i ze zimy

Mrzneme dusíme se

Tak málo vzduchu k dýchání je tady

Kdybys mě přestal líbat 

já bych se udusila

Tobě je patnáct a mně taky

třicet let je nám dohromady

Ve třiceti už přece nejsme děti

už jsme dost staří na práci

už jsme dost staří na líbání

Za chvíli může být už pozdě

Náš život to je tahle chvíle zrovna teď

Líbej mě!

 

3 básně // T'N'T - Tereza Bečičková a Tomáš Ludvíček

 

RAŇAJKY

Nalial kávu

do šálky

nalial mlieko

Do šálky s kávou

vhodil cukor

Do bielej kávy

malú lyžičkou

zamiešal

Dopil bielu kávu

A postavil šálka

bez slova

zapálil si

cigaretu

robil krúžky

Z dymu

oklepal popol

do popolníka

bez slova

bez pohľadu

vstal

dal

Klobúk na hlavu

Obliekol si plášť do dažďa

pretože pršalo

A odišiel

do dažďa

Bez jediného slova

Bez jediného pohľadu

A ja vzala

Hlavu do dlaní

A plakala.

 

 

Okolo mňa sa krútil

Okolo mňa sa krútil

mesiace dni a v každej hodine

na prsník položil mi ruku

a vravel srdiečko ty moje jediné

Vytiahol zo mňa sľub

ako sa ruža z hliny vytrháva

A vzal si do hlavy ten sľub

ako sa ruža do skleníka dáva

Ja som však na sľub zabudla

a ruža razom uvädla

Vytreštil na mňa oči

úkosom na mňa pozrel

a nadával mi

I prišiel iný na nič sa nepýtal

len si ma celú obzeral

V duchu ma videl nahú

od hlavy nadol

potom keď šaty spadli z môjho tela

všetko čo mala som to bral

A kto to bol som nevedela.

 

 

 

Červený pomaranč

Zips sa ti z bokov zošmykol

a blahá búrka tvojho túžobného tela

uprostred tmy

sa náhle rozdunela

A tvoje šaty spadli nehlučne

na vyleštené parkety

ako keď šupa z pomaranča spadne na koberec

Ale nám pod nohami

gombičky perleťové pukali jak jadierka

Červený pomaranč

ovocie večne krásne

hladím ti prsník oddane

a jeho hrot mi novú čiaru šťastia

nakreslil do dlane

Červený pomaranč

ovocie večne krásne 

 

Paris at night 

Tri zápalky po sebe zažíhané do noci

Prvá aby som ti videl celú tvár

Druhá aby som ti videl oči

Posledná aby som ti videl ústa

A úplná tma aby som videl že to nie je klam

Keď si ťa objímam.

 

 

 

Keď spíš

Ty v noci spíš,

mňa trápi nespavosť,

vidím ťa ako spíš,

a trpím viac než dosť.

Tvoje vystreté veľké telo, oči zatvorené,

je to čudné, plač ma trasie jemne.

A ty sa odrazu zasmeješ,

v spánku, ako len ty to vieš,

kde si v tej chvíli, ach, to ma mýli,

možno si vzal inú ženu,

pozrieť si krajinu vybájenú.

máš výsmech pre mňa, pre lásku, pre ňu.

Ty v noci spíš, mňa trápi nespavosť,

vidím ťa ako spíš,

a trpím viac než dosť.

Neviem, či ma ľúbiš, keď spíš,

si celkom blízko a predsa ma nevidíš.

Som celkom nahá, pri tebe sa topím,

no niet tu pomne ani stopy.

Napriek tomu počujem tvoje srdce, ako bije,

neviem, či pre mňa bije,

neviem nič, všetko si mi skryl,

chcela by som aby moje srdce nebilo,

ak by si ma jedného dňa neľúbil.

Každú noc celú preplačem,

a ty si vo sne samý úsmev len.

Takto to už ďalej neznesiem,

jednej noci ťa isto zabijem,

a koniec bude potom tvojim snom,

lebo aj seba zmárnim napokon,

skončím aj s nespavosťou.

Kto naše mŕtve telá oddelí,

budú spať spolu v jednej veľkej posteli. 

Je tu deň, a ty sa naraz zobúdzaš,

v tvári svieži úsmev máš,

so slnkom sa usmievaš,

keď tu zrazu znie mi tvoj hlas:

"Dobre si sa vyspala, drahá?"

Vravím, ako som včerala hovorila:

"Áno drahý, dobre som spala,

ako každú noc teba som si vysnívala.."

- Jacques Prévert - trvalý odkaz

 

 

 

 

BARBARA

 

 

Barbara Spomeň si, Barbara Pršalo nepretržito nad Brestom v ten deň A ty si kráčala usmievajúc sa Rozjarená, nadšená, premoknutá Pod dažďom Spomeň si, Barbara Pršalo nepretržito nad Brestom A ja som popri tebe prešiel na Siamskej ulici Usmievala si sa A ja som sa usmieval rovnako Spomeň si, Barbara Teba, ktorú som nepoznal Ty, ktorá si ma nepoznala Spomeň si Spomeň si na ten deň, predsa len Nezabudni Jeden muž skrýval sa vo vchode A zakričal tvoje meno Barbara A ty si sa rozbehla k nemu pod dažďom Premoknutá, nadšená, rozjarená A hodila si sa mu do náručia Spomeň si na to, Barbara A nehnevaj sa na mňa, že ti tykám Hovorím ty všetkým, ktorých ľúbim Aj keď som ich videl len jeden raz Hovorím ty všetkým, ktorí sa ľúbia Aj keď ich nepoznám Spomeň si, Barbara Nezabudni Ten dážď bystrý a šťastný Na tvojej tvári šťastnej Na tomto meste šťastnom Tento dážď nad morom Nad arzenálom Nad Ouessantskou loďou Ach, Barbara Aká sprostosť, tá vojna Čím si sa teraz stala Pod tým dažďom železným, ohnivým, oceľovým, krvavým A ten, čo ta držal vo svojom náručí Zamilovane Je mŕtvy, stratený a či ešte nažive Ach, Barbara Prší nepretržito nad Brestom Ale už to nie je rovnaké a všetko je zodraté Je to ľúty dážď žiaľu strašného Už to nie je búrka Železná, oceľová, krvavá Proste oblaky Ktoré zdochínajú ako psi Psi, ktorí miznú Vo vodných prúdoch na Breste A budú hniť ďaleko Ďaleko, tak ďaleko od Brestu Nezostáva z nich nič.

Barbara Rappelle-toi Barbara Il pleuvait sans cesse sur Brest ce jour-là Et tu marchais souriante Épanouie ravie ruisselante Sous la pluie Rappelle-toi Barbara Il pleuvait sans cesse sur Brest Et je t'ai croisée rue de Siam Tu souriais Et moi je souriais de même Rappelle-toi Barbara Toi que je ne connaissais pas Toi qui ne me connaissais pas Rappelle-toi Rappelle-toi quand même ce jour-là N'oublie pas Un homme sous un porche s'abritait Et il a crié ton nom Barbara Et tu as couru vers lui sous la pluie Ruisselante ravie épanouie Et tu t'es jetée dans ses bras Rappelle-toi cela Barbara Et ne m'en veux pas si je te tutoie Je dis tu à tous ceux que j'aime Même si je ne les ai vus qu'une seule fois Je dis tu à tous ceux qui s'aiment Même si je ne les connais pas Rappelle-toi Barbara N'oublie pas Cette pluie sage et heureuse Sur ton visage heureux Sur cette ville heureuse Cette pluie sur la mer Sur l'arsenal Sur le bateau d'Ouessant Oh Barbara Quelle connerie la guerre Qu'es-tu devenue maintenant Sous cette pluie de fer De feu d'acier de sang Et celui qui te serrait dans ses bras Amoureusement Est-il mort, disparu ou bien encore vivant Oh Barbara Il pleut sans cesse sur Brest Mais ce n'est plus pareil et tout est abimé C'est une pluie de deuil terrible et désolée Ce n'est même plus l'orage De fer d'acier de sang Tout simplement des nuages Qui crèvent comme des chiens Des chiens qui disparaissent Au fil de l'eau sur Brest Et vont pourrir au loin Au loin très loin de Brest Dont il ne reste rien.

 

 

 

 

Aká som taká som

Som jednoducho žena

Keď sa mi zachce smiať

Smejem sa ako pojašená

Mám rada kto ma rád

Čia to vina nakoniec

Že nebýva to akurát

Stále ten istý milenec

Aká som taká som

Som žena odpoviete

A všetko je v tom

Čo ešte viacej chcete

Proste sa rada páčim

Čo chcete od ženy

Vysoké podpätky mám

A profil nádherný

Mám prsia veľmi tvrdé

A oči okaté

Nech sa vám ráči

Do toho vás nič nie je

Aká som taká som

Proste sa ľuďom páčim

Do toho vás nič nie je

Čo sa mi pridalo

Milovala som muža

Aj on mňa nemálo

Tak ako ľudia mladí

Majú sa proste radi

Radi a radi

A tak mi pokoj dajte

Na nič sa nepýtajte

Veď páčim sa aj vám . . .

 

 

Píseň žalářníkova

Kam krásný žalářníku kam

s těmihle klíči od krve?

Tu kterou rád mám pustím k vám

není-li ještě pozdě

tu kterou uvěznil jsem tam

s něhou a ukrutností

tam v nejtajnějším koutku toužení

v hlubinách svého trápení

v mámení budoucnosti

v hloupostech planých přísah

chci odtamtud ji pustit k vám

chci aby navždy byla volná

chci aby na mě zapomněla

chci aby odešla

chci aby přišla zpátky

a mne zas ráda měla

anebo třeba jiného

líbí-li se jí někdo jiný

a zůstanu-li sám

a ona bude ode mě

zbude mi potom jedině

zbude mi potom do skonání

v mých prázdných osiřelých dlaních

jen teplo ňader které láska vydechla.