JÁN SMREK

 

* 16. december 1898, Zemianske Lieskové – † 8. december 1982, Bratislava

 

 

 

 

 

 

Vl. menom Ján Čietek, pseudonymy Ilia Volžanin, Ilja Volžanin, Ján Čietek-Smrek, Ján Smrek, Janko Smrek, Larix a i. bol slovenský básnik, spisovateľ, redaktor, publicista, vydavateľ a organizátor kultúrneho života. Vvzdelanie získaval v ľudovej škole, po smrti sa stal chovancom evanjelického sirotinca v Modre. Vyučil sa za obchodníckeho pomocníka a, neskôr študoval v učiteľskom ústave a na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Štúdium nedokončil, naplno zaujala práca novinára. Krátko pracoval na Dolnej zemi a u Makovických v Ružomberku, aj v obchode u Fedora Houdka. V rokoch 1917 – 1918 sa dostal ako vojak rakúsko-uhorskej armády na palestínsky front, kde ochorel na maláriu. Neskôr pôsobil ako novinár v redakcii Slovenského denníka a, bol redaktorom Národných novín v Martine. V rokoch 1925 – 1938 redigoval v pražskom Mazáčovom nakladateľstve Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA), preto sa presťahoval do Prahy, kde začal vydávať literárny časopis Elán. Na začiatku 2. svetovej vojny sa vrátil do Bratislavy a Elán sa stal časopisom Spolku slovenských spisovateľov. Počas vojny založil Komornú knižnicu Elánu. V rokoch 1945 – 1948 pracoval ako prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve informácií. Po roku 1948 upadol do nemilosti, mal zakázané písať, jeho diela prechádzali cenzúrou, a tak sa viac venoval prekladom. Na jeho  počesť (k storočnici) sa v auguste 1998 konal v Bratislave 18. svetový kongres básnikov - zišlo sa na ňom viac než 150 zahraničných a slovenských básnikov. Jednému z nich, T. Tranströmerovi zo Švédska, udelila medzinárodná porota kongresu Cenu Jána Smreka. Tú od r. 2000 udeľujú každoročne počas Festivalu Jána Smreka v Bratislave. Jeho prvé literárne pokusy vznikli už počas stredoškolských štúdií.  Svoje básne uverejňoval v časopisoch Živena, Slovenské pohľady, Zlatá Praha, Lidové noviny, Evanjelický posol spod Tatier, Tvorba T, Cirkevné listy,Erotyc a iné.

Svojou tvorbou sa radí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej literárnej tvorby v 20. storočí. Jeho básnická tvorba sa vyznačuje jednoduchosťou a melodičnosťou a vo svojich dielach vyjadruje najmä lásku k človeku a životný optimizmus. Stredobodom jeho pozornosti bola často aj žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Poslaním poézie je podľa neho vyvolávať najmä pocity krásy a harmónie, pričom presadzoval názor, že báseň má byť citová a muzikálna. Spolupracoval s hudobným skladateľom Jánom Cikkerom na librete opery Beg Bajazid a je aj spolutvorcom libreta opery Mr. Scrooge (Tiene). Medzi spolupracovníkmi – hudobnými skladateľmi je Frico Kafenda, ktorý skomponoval na slová básnika cyklus troch piesní: Listy, Okúzlenie a Pieseň. K Smrekovej poézii si našiel cestu aj Eugen Suchoň. Okrem iných skladieb skomponoval na slová Jána Smreka k 50. výročiu Speváckeho zboru slovenských učiteľov skladbu Slovenská pieseň pre mužský zbor. Jeho poézia poslúžila aj Andrejovi Očenášovi, Otovi Ferenczymu a Alfrédovi Zemanovskému. Venoval sa aj prekladom z maďarčiny (Endre Ady, Attila József, Sándor Petőfi), francúzštiny (Villon, Pierre Corneille), ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), poľštiny (Julian Tuwim) a turečtiny (Nazim Hikmet).

 

 

 

 

<

       

 

 

 

 

 Báseň Bacardi som prvýkrát počul niekedy V osemdesiatych rokoch minulého storočia. Bývali sme vtedy v Petržalke. Mal som vo zvyku vždy večer, keď sme už ležali v posteli, počúvať rádio. Samozrejme stanicu Slovenského rozhlasu. Neviem, aká to bola relácia, ale bolo už hodne po 22. hodine. Vtedy som počul recitovať nášho vynikajúceho interpreta poézie GUstava Valacha. Myslím, že to bol on, ale nie som si istý.

Začal recitovať verše, ktoré som dovtedy nepoznal. Tak, ako plynul text básne, začal som pociťovať eufóriu, rozkoš z melódie a farby hlasu. Text Smrekovej básne sa mi nezmazateľne vrýval do závitov mozgu. y, Také poci som mával, keď som čítal alebo počúval niečo, čo patrí ku klenotom literárnej tvorby.

Báseň počul asi dvoma rokmi, keď som surfoval po áYouTube a hľadal aj literárne ukážky alebo interpretáciu poézie. Bacardi zaznela v interpretácii Mariana Geišberga. Je to fantastický zážitok.

Preto som báseň vybral ako druhú do mojej rubriky Trocha povezie (nikoho nezabije). Pokiaľ Píseň o rose bola uvádzajúcim i motivujúcim textom, Bacardi považujem za jedným z prvých klenotov poézie, ktorú chcem v rubrike uvádzať.

K básní pripájam aj link na YouTube.

Ján Cangár

 

 

 

 

BACCARDI

 

Bacardi

Kedysi dúškom píjali sme vás,

nápoje slávne,

korunované vinetami,

na ktorých všetky reči sveta

svietili ako drahokamy.

 

Toto bol citový náš zemepis,

cez kvapák vašich zväčšujúce sklá

dívali sme sa ponad oceány

a naša duša, vami vedená,

jak námesačná šírym svetom šla.

 

Štyridsať druhov rumov ochutnávať,

štyridsať druhov koňakov ovoniavať,

to bola, bože,

to bola sloboda,

toto bol univerzalizmus,

veliký pocit života.

 

Kto hľadá v alkohole iba mok

na uháňanie smädu,

ten nevie, čo je viesť s duchom krok,

ten nezná úžasnosti rozletov, 

len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.

 

Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi, 

tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,

ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou

tu od sna k snu a tam od brehu k brehu.

 

Bacardi, meno tvoje v mysli ostalo mi,

hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť,

teba som si bol jak snúbenicu vybral,

keď som si volil medzi milenkami,

a ty si hore srdcom stúpal mi

jak v teplomere rtuť.

 

A teraz niet ťa už,

si medzi tým,

čo sa mi prepadlo do nenávratna.

Nie moje hrdlo túži za tebou, 

Lež duša moja po tebe je hladná.

 

Ach, moje hrdlo si už dávno zvyklo

na veľkú cnosť, čo skromnosťou sa volá,

lež duša, tá sa nedá oklamať,

tá túži za nápomi,

čo všetky národy a celú zemeguľu

objímajú jak nekonečné moria.

 

Človek, keď sa raz dotkne oblakov,

už nemôže sa zmeniť na červa,

čo vrýva sa len do zemského blata.

Štyridsať druhov slávnych koňakov,

ktorých sa ústa moje dotýkali,

to nebola vec moja osobná,

to bola ľudstva perióda zlatá.

 

To bolo spájanie sa s nesmiernosťou,

až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo,

duch objímal sa s božskou velebnosťou,

hoc po stôl padlo telo.

 

Dívať sa na tie rady štíhlych fliaš,

ktoré si zakladali na starobe,

to bola poézia, to bola krása krás,

to boli dejiny,

kde doba pozdrav posielala dobe.

 

V tých fľašiach gothajský bol almanach,

lebo i nápoj má svoj pyšný rod,

bacardi, martel, henessy, tri slávne dynastie

a všetko jedna rozprávka,

za ktorou nikdy nechceš položiť

zakľučujúci bod.

 

Od veľkých chvíľ, keď mužmi sme sa stali,

takéto rozprávky sme prežívali,

jak glóbus brávali sme do rúk buteľky 

a objímali v nich svet celý šíry

a úsmev perami nám lomcoval

jak víchor nevysloviteľnej sily.

 

Ten úsmev, to bol triumf, to bol lesk,

to bolo vedomie, že človek žije.

Hviezd sa dotýkal

a rukou schytával blesk

a zlato vyrábal si z ničoho

jak za čias alchýmie.

 

Tam stávali tie fľaše zázračné

v čarovných krčmách s klenbami gotickými

a my sme čítali ich ako folianty,

kde každé slovo zvonilo

jak Petrarcove rýmy.

Chodievalo sa dole schodami

a zbožne sedelo sa ako v chráme,

keď z fliaš tých vystúpili ohnivé jazyky

a na hlavy nám sadli

a čaše spievali jak v melodráme.

 

Zostupoval k nám Napoleon

v tom nápoji čo niesol jeho meno, 

my ozaj videli sme jeho tvár

a počuli sme výskot Paríža,

keď z tých istých sudov pil na slávu

cisára šarmantného.

 

Niet krajšej reči medzinárodnej

nad tú, čo zakliata je v takom vzácnom moku,

všeľudská hymna skladal sa z nej

a grandióznu slzu lásky

vedela vyludzovať v každom oku.

 

Ani nebude dobre na svete, 

kým ruky, ktoré plnia náboje,

nenavrátia sa ku plneniu fliaš.

Prečo má tiecť len krv?

Nech tečú nápoje!

Nech miesto hromobitia kanónov

znie krotký cengot čiaš. 

 

Vzývam ťa, krásne meno bacardi,

privolávam ťa, martel, henessy a mumm,

príďte zas zaujať si svoje miesta

pod duše mojej klenbu gotickú,

kde teraz pradú čierne svoje siete

pavúci strašných dúm.

 

 

 

 

Ján Smrek - Dnes milujem svoj deň

 

Krásna hra

Spomaľ krok, mladosť, spomaľ ešte raz,

kým narodí sa ešte jedna báseň

a kým sa celý

pre ďalšie básne znova narodím.

 

 

 

Stromy

Ten najskromnejší ker,

ten najbiednejší bodliak

skôr mojím bratom je,

než človek, keď je podliak.

….

Príroda zákon je,

človek však neposlúcha,

preto je zmätok v ňom

a strom je sídlom ducha.

 

Vysoko v korunách

sídli duch – ľahni na zem

a hore dívaj sa.

A potom napíš báseň.

 

Nepíš ju pridlho.

Že škovrán? – to je bočné.

Tvoj život krátky je.

Stromy sú tisícročné.

 

 

 

 

Úsmev

Zakryme ruže, ak ich dáke máme –

spália ich mrazy, ani nezbadáme.

Schovajme dcéry, ak ich dáke máme,

schvátia ich vetry, ani nezbadáme.

Ak máme žiale – ako ich aj máme! –

skryme ich a sa robme, že sa hráme.

Žiaľu má kdekto, ledvaže ho vláči,

protijed k nemu: úsmev, čo sa páči.

Kto sa vie usmiať, nech to nezakrýva,

úsmev, jak nádej, blahodarným býva.

 

 

Ďakujem

V horúcich nociach augustových,

keď ako zo sviec kvapká z hviezd

a poletujú meteory

jak vtáky, vypadnuvšie z hniezd,

 

nesmiem ja bez vďačného slova

odísť spať, usnúť bez vďaky.

Ďakujem ti, noc augustová,

za balzam, za liek, zázraky!

 

Ďakujem, že viem zo života

kmásať zas ako z jabloní.

Ďakujem za nádhery vody,

za jej spev, za jej zákony!

 

 

 

Také divné

Predsa je to také divné,

také divné, že si pri mne,

ráno pri mne, večer pri mne,

cez dni letné, cez dni zimné,

stojím, kráčam – ty si pri tom,

zrak môj hreje tvojím citom,

s mojím hlasom hlas tvoj splýva,

jas môj tvojím jasom býva,

ústa moje cez rok celý

kvitnú kvetmi tvojich perí,

meno moje ti je heslom,

tvoja ruka mojím veslom,

smútok tvoj je mojím chvením,

smiech môj tvojím vykúpením,

bieda moja teba bije,

rozkoš tvoja medom mi je,

triumf môj je tvoja pýcha,

keď ja mlčím, ty si tichá,

verš môj, to je tvoja hudba,

osud môj je tvoja sudba,

nech mám srdce hoci hriešne,

myslíš o ňom iba nežne,

ja o tvojom , o jedinom –

lebo mojou tvoja dcéra,

syn tvoj bude mojím synom,

mojím synom – preto je to.

Krásne je to, divné je to…

 

 

 

 

BABIČKA - Ján Smrek / Moje najmilšie

 

Po desiatich rokoch

Životná púšť mi kvitne náhodami!

Či bych bol veril, že sa stretnem s vami

tak odrazu, po celom desaťročí?

 

………

 

Čím väčšmi milujem, tým viac ma bolí

vedomie, že na tejto šírej zemi

nieto nič krásneho, čo večne trvá.

Keď nájdem lásku, hneď i tŕpnem pred ňou,

že jedného dňa stane sa snáď všednou

a bude bolesť väčšia ako prvá.

 

………

 

Keď osud chce nás trestať prostrednosťou,

dobre je mlčať. Mlčanie je cnosťou.

 

……

 

Ach, bolesti je toľko na tom svete

a toľko kníh sa iba o nej tvorí,

že ja už nechcem ešte nové slzy

prilievať v oceán ten nekonečný.

Zármutok ľudský, ten je vari večný

a každý človek ochutnať ho musí.

 

……….

 

Lež ja, čo v podstate som smutný človek,

ja hlásam smiech a rozmar, hlásam zdravie,

bo nimi víťaziť môž´ nad zármutkom,

keď on nie fikciou je, ale skutkom.

 

………..

 

Oj, v živote je toľká krása skrytá,

že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú

pred húfmi ľudí verne zápasiacich.

Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja.

Nebáť sa rán, že sa sa nezahoja.

Nepatriť nikdy medzi neveriacich.

A milovať –

 

………..

 

Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena.

Len pery, tie sa ešte pohybujú.

Hovoria čosi, čosi vyslovujú.

To najslastnejšie ľudské slovo: žena.

 

 

 

List cez hory a doly 

Maličká moja, ty ma vyzeráš,

ty čakáš na mňa dlhý – dlhý čas,

ty na mňa čakáš, o mne premýšľaš,

pripomínaš si pohľad môj i hlas,

kupuješ papier,pre mňa na listy,

každý deň píšeš pozdrav prečistý,

slzičkou zalepuješ obálku,

teplý bozk posielaš mi na diaľku

a pritom modlíš sa, by bolo slnce,

bych mohol medzi kvetmi hriať si srdce.

 

Maličká moja, cez hory a doly

hladkám ťa, ako by sme spolu boli,

hladkám ti hlavu, plecia, tváričku,

k ústam ti kladiem poľnú ružičku,

kúpem tvoj obraz v pliesku vodopádu,

púšťam naň zlatých kvapák kanonádu

a celú si ťa tu pripodobnievam

k mladistvej briezke, i ťa zaodievam

tým rúchom dúhovým a do sukienky,

aké tu nosia dievky – devulienky.

 

Maličká moja,ešte zopár riadkov:

zazdalo sa mi, že za križovatkou

už rušeň zapískal a beh svoj krotí.

Tak sa mi zdá, to ty mi ideš proti…

 

 

 

 

 

Ak dovolíte

Ak dovolíte, ešte chvíľočku,

pripodobním sa k vode, k potôčku,

a šumieť budem, pekne budem tiecť,

aj vetrom budem, čo má mnoho riecť.

Kto šumí,iba ten sa počúva,

kto hrmí však a kto sa nadúva,

ten nepočúva sa, má mŕtvy hlas.

Ja šumím. Ako vesmír, ako čas.

 

Ak dovolíte,nepôjdem dnes spať,

do rána budem na vietor sa hrať,

a šumieť budem, snáď aj zadujem,

a šumím najkrajšie, keď milujem.

Milujem stále čosi, neviem sám,

no neznesiem, keď nepriateľa mám,

lebo nie z hnevu som sa narodil.

Len ten, ktoľúbil, ten ma porodil.

 

Ak dovolíte, ešte slovíčko,

pred spaním bozk vám vtisnem na líčko,

jak svojim synkom, žene, dcéruške.

A kto spí na kamennej poduške,

tomu chcem húsť, na husle, violu.

Človek je rovný hline, popolu,

ale má čosi v sebe: má svoj sluch.

Počúva – a je neha, a je duch…

Verš prvého dňa

Dnes zazvonil o dlažbu

medený októbrový list,

a ty si prišla,

musela si prísť.

Tak sme sa zišli,

celkom neznámi,

ako dva hlasy prudkej ozveny

medzi horami.

…..

Poznáme sa len jeden deň.

Máme sa poznať roky?

Neviem. Dnes píšem tento verš

tu pod tvojimi obloky.

 

 

BALADA NOCI MÁJOVEJ

Anča, Anča,

samé mlieko, samá krv:

daj si pozor, daj si pozor,

pozor daj!

zo všetkých strán číha, číha

noc i máj!

ťažkou vôňou dýcha

každý stromu puk

a ku tebe vzťahuje sa

dvanásť dračích rúk —

 

Anča, Anča,

samé mlieko, samá krv,

len ťa objať, len ťa zmačknúť,

ako guľu pomaranča —

kde si sa to zatárala?

Nevieš, že tu ohne blčia

od náručia do náručia

a že treba iba iskra,

abys' sama nimi vzplála?

 

Mäkká tráva, hebký moch,

mesiac zašiel poza mraky --- ---

Anču vábia čiesi zraky:

— Poď si sadnúť, dievča krásne,

tráva čaká na nás dvoch!

Pozri, jak tá hviezda hasne

a jak tamtá zase planie —

táto značí umieranie

a tá druhá milovanie . . .

 

–- Prestaň, šuhaj, prestaň, ój, 

omamujú tvoje reči — 

ruka tvoja roztopašne 

v srdci mojom požiar zažne, 

neodolám, neodolám, 

Bože môj! –- –- –-

 

Ale oči mládenca sú 

zapálený stoh.

Anča, dievča, 

načo si sem prišla? 

Čo sa stalo, videl iba Boh . . .