LACO NOVOMESKÝ

* 27. december 1904, Budapešť – † 4. september 1976, Bratislava 

Slovenský komunistický politik, ľavicový intelektuál, člen redakcie časopisu DAV, básnik, redaktor, novinár, publicista. Písal aj pod pseudonymami: A. Krištof, Andrej Ogrod, Pavel Havran, Brkoslav, Gama, Gamma, n. gorod, N. Gorod, Pavel Hronec, Vacek, Xenon. Rodičia sa presťahovali zo Senice do Budapešti, kde sa narodil aj začal chodiť školy. Po roku 1919 sa presťahovali nazad a v štúdiu pokračoval v Senici a na učiteľskom ústave v Modre, kde v roku 1923 zmaturoval. Začal pôsobiť ako učiteľ a zároveň sa ako externý poslucháč zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde ho zaujala literárna a politická činnosť. V roku 1925 vstúpil do Komunistickej strany, odišiel do Ostravy, kde sa stal redaktorom komunistických novín Pravda. Do roku 1924 to bola Pravda chudoby a bola vydávaná vo Vrútkach. Od roku 1929 pracoval v redakcii Rudého práva v Prahe. Počas občianskej vojny v Španielsku urobil reportáž z Valencie, Barcelony a Madridu. V pražskom prostredí získal imidž „kaviarenského komunistu“ alebo  „salónneho komunistu“. V Prahe sa hlásil k ľavicovej skupine davistov, združených okolo časopisu DAV. V roku 1939 sa presťahoval do Bratislavy, kde napriek zákazu pokračoval v komunistickej činnosti. V auguste 1943 sa spolu s Husákom stal členom V. ilegálneho vedenia KSS. Bol jedným z popredných organizátorov SNP a spoluzakladateľ a podpredseda povstaleckej SNR v Banskej Bystrici. Po vojne bol členom predsedníctva ÚV KSS, povereník pre školstvo a osvetu. V roku 1950 bol obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a vo februári 1951 bol spolu s Husákom zatknutý. V roku 1954 bol odsúdený na 10 rokov väzenia.  V roku 1955 bol prepustený na podmienku. Do roku 1962 pracoval v Památníku národního písemnictví v Prahe. V roku 1963 ho plne rehabilitovali. Presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Po okupácii v roku  1968 sa stal opäť členom Predsedníctva ÚV KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. V roku 1970 sa vzdal funkcie v ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel. V júli 1970 ho mozgová mŕtvica úplné vyradila zo spoločenského života.  Prvé básne publikoval časopisecky. Od začiatku stotožnil s proletárskou literatúrou. Svojim dielom ovplyvnil medzivojnový a povojnový vývin poézie na Slovensku. V 30. a 40. rokoch obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu. Okrem vlastnej básnickej tvorby sa venoval aj prekladom z ruskej literatúry (Boris Pasternak) a publicistike.

Smutný deň

Prší a prší v dlhých bajonetoch,

pod akými ma viedli žandári:

takýto deň je smutný bezútešne

ako ten prvý v žalári,

v ktorom som trčal s ostrihanou hlavou,

vytriasal z vrecák trochu tabaku,

aby tak som si chvil´u rozjasňoval.

Aj dohánové slnce lezie z oblaku.

Nohami hore

Baletky výbuchov po svete rozvojnenom

po hlavách tancujú,

po hlavách;

ich sukne zhŕňajú sa v spŕškach strašlivých.

To je tá ruža temných lupení

na vyschlej hrudi starej Európy,

fontána, ktorá z ohňov pramení

a mrazom padá na hromadné hroby.

Je to jej tanec, vyschlej Európy,

ten tanec po hlavách,

jej hudby obrátenej, prevrátených slov,

zvrátených myslí, prekotených snov,

ten tanec po hlavách,

nohami hore.

Neskutočný hostinec

Sme v malom hostinci, v nedeľu predpoludním,

v tom - u nás na rohu - keď ešte nik v ňom nie je,

tu, pod stromami prevrátených fliaš

na obrus kvetovaný.

A pozri, hľa , aj okno rozbité

v tých prasknutých vláknach jemnej pavučiny;

nohy múch lapených v nich visia čínskym písmom,

ktoré nerozumiem.

Krčmárka - jak by nie? - má plné ruky práce,

poznám ju po zástere:

biela hmla mihoce sa v ľahostajnom slnku,

drozd v čiernom fraku ma v nej obskakuje;

ach, nikdy nie sme sami

v samote s predstavami,

v pustine nájdu krčmu pre tuláka.

"Pán hlavný, platiť!"

"Na obed som mal plný tanier slnka

a večer Mliečnu dráhu."

Ladislav "Laco" Novomeský – Nedeľa

Pošušky

-Bolelo?

-Bože môj, nuž bolelo, a ako!

A dnes už ani neviem, čo bolelo viacej,

či nehoráznych klebiet popustené liace,

otupné hore-dole kalužou i mlákou,

pohoria ponížení, urážok a hlad,

či smútok po všetkom, čo som mal kedy rád.

-Tak sklamali ťa sny?!

Bŕŕ, to sú plané slová!

Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami.

A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami,

tam, kde sme začínali, začal by som znova

a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,

ktoré ho zabili.

Oblomov vo väzení

Tú mačku v dyme cigarety

každý hluk ticha vyplaší.

- Nech ťa tu nikto nevysliedi,

za dvermi stoja vartáši.

Až kroky stíchnu - cici, cici,

poď si mi sadnúť do lona.

A jedna cela vo väznici

vzdialeným svetom zavonia.

Tým, ktorý neraz zjavil sa mi

v mnohofarebnom zázraku,

keď váľal som sa na diváni

a dým nado mnou v oblaku.

A mačka v oddanosti nemej

šedivým hlasom zapradie

o bielej izbe zadymenej,

o poetickom pohľade,

v ktorom akoby preschoval si

život svoj obraz storaký.

A rozvalený na gavalci

prekúzlil mačku na mraky.

 

 

 

Balada o šťastí

Slepý mak v lícach kryla,

nevädzu v očiach mala.

 

A kým svet nepoznala,

nad dvere zavesila

železnú podkovu šťastia.

 

Mráz letné kvety skosí.

 

Železné šťastie spadlo z kopýt koní,

lež nad ten kosáčik sa nenakloní,

lebo už pod očami nosí

zelenú podkovu šťastia.

 

.

 

 

Dve balady  

Najprv sa zvony rozbrechali

a potom z hrudy nazrel rov.

 

Baladu píše úrad štatistický

o smrti haviarov.

 

Na život živí nesmú myslieť,

mŕtve sú rady pohárov.

 

Baladu píše krčmár Rosenzweiger

o žití haviarov.

 

 

Ladislav "Laco" Novomeský: Človečina (recituje Vladimír Minarovič)

 

Smrť na stanici   

Bol taký zvláštny chlapec bledolíci,

divné mal oči, podivné mal sny.

 

Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici

a umrel uhryznutý diaľkami.