MARÍNA CVETAJEVOVÁ

 

* 8. október 1892, Moskva – † 31. august 1941, Jelabuga, Tatársko

 

 

 

Marina Ivanovna Cvetajevová (rus. Марина Ивановна Цветаева – Marina Ivanovna Cvetajeva; bola ruská poetka, prekladateľka a esejistka. Narodila sa v rodine univerzitného profesora Cvětajeva, riaditeľa Rumjancevova múzeá, neskôr zakladateľa Puškinova múzea výtvarných umení, a pianistky (žiačky slávneho Rubinštejna). Vyrastala v blahobyte a vysoko kultúrnom prostredí. Od 10 rokov bola s rodinou na cestách po Európe (Taliansko, Francúzsko, Švajčiarsko), kde sa matka liečila z tuberkulózy. Mladá Marina tak získala skvelú jazykovú prípravu (taliančina, francúzština nemčina) a európske vzdelanie (študovala na Sorbonne). Počas sa revolúcie vrátila do Moskkvy, kde Žila v hrozné biede s dvoma dcérami, ktoré nakoniec dala do sirotinca v nádeji, že sa tam o ne postarajú lepšie. Mladšia vo veku 3 rokov zomrela od hladu staršiu matka zachránila na poslednú chvíľu. V roku 1922 jej nakoniec bolo dovolené emigrovať. Odišla za manželom do Berlína, kde vydala štyri zväzky veršov. Ešte toho roku sa rodina presťahovala do Prahy, kde žili s manželom študujúcim Filozofickú fakultu UK. Obaja sa tu zapojili do života emigrantských kruhov. Krátko po narodení syna sa rodina presťahovala do Paríža. Vo Francúzsku sa Cvetajevová zapojila do bohatého kultúrneho života; udržiavala milostnú korešpondenciu s Borisom Pasternakom a cez neho sa dôverne (hoci iba korešpondenčne) zoznámila aj s pražským nemeckým básnikom Rainerom M. Rilkem, vtedy dožívajícím vo Švajčiarsku. Ekonomicky sa však rodine darilo stále horšie a všetci štyria žili prakticky len z Máriiných tantiémov. V roku 1937 sa dcéra vrátila do Sovietskeho zväzu, keď využila ponuky beztrestného návratu. Manžel nasledoval o pár mesiacov neskôr, avšak nie úplne dobrovoľne: musel utiecť pred policajným vyšetrovaním (vo Francúzsku sa totiž medzitým stal agentom NKVD a mal podiel na istej politickej vražde a únosu). Roku 1939, len pár mesiacov pred vypuknutím druhej svetovej vojny, sa Cvetajevová rozhodla vrátiť sa za rodinou. Takmer vzápätí bola pod vykonštruovaným obvineniam zo špionáže zatknutá jej dcéra a odsúdená na 8 rokov do gulagu. Za 5 týždňov po nej bol z rovnakého dôvodu zatknutý aj manžel Sergej. Tí traja sa už nikdy nevideli. Cvetajevová zostala v Moskve sama so synom a snažila sa uživiť prekladateľskou prácou. Po prepadnutí ZSSR Nemeckom (1941) boli obaja evakuovaní na východ do Tatárskej ASSR, do mestečka Jelabuga na brehu Kamy. Bez toho, aby o tom Marina vedela, bol jej muž medzitým popravený ako "imperialistický špión". Len 14 dní po ňom sa zúfalá a utrápená Cvetajevová obesila. Začínala ako symbolistická autorka, vynikala v expresionistickej lyrickej skladbe, v ktorej uplatňovala formu spovede. Okrem milostnej poézie, je známa ako autorka psychologických skladieb, poézie vzdoru a samoty. Vyjadrovala sa aj k historickým udalostiam, napr. nemeckú okupáciu ČSR odmietla v cykle Verše Čechám. Bola predstaviteľkou akméistického i futuristického prúdu. Často využívala aj ľudovú slovesnosť.

 

 

Ako horúca slza

Ako horúca slza

, moje očné kvapky. Kto vo mne

v Božích slávach

 

 

 

 

 

 

K týmto rozkvitaným kmeňom 

Alebo

 

k týmto rozkvitaným kmeňom

Keď som ešte nevedel, že som básnik

Ako šplouchá v fontáne,

ako raketové hviezdy;

 

Tieto príbehy zostúpili do knihy

Rovnako ako duchovia vo svätyni,

príbehy o mladosti a smrti

čítali - tak zriedka;

 

Rozptýlené v prašných poliach

Odkiaľ nikto nekradne myšlienku

Tieto palice, staré vína,

príde rad na nich.

 

 

 

 

* * * 

Och, okoloidúci, keď sa na mňa pozeráš

S očami na zemi ...

Odchádzal som tiež.

Zastavte sa pri hrobe,

 

zo slepej slepice - menovite

čítajte - a praskajte spolu:

Moje meno je Marina

Odkedy som sa narodil na zemi.

 

Neboj sa ... Humor

Stafie zrazu nevyrastie,

tento svet sa mi naozaj páčil,

keď sa smiech zastavil.

 

A plamene tiekli už dlho

a platby, ktoré som hral vo vetre,

som bol len raz! Och, cudzinec

Zastavte sa pri hrobe!

 

Vo voľnej prírode vás chytí kvetov

a ovocie do pier, aby ste ho mohli nosiť.

Nemáte sladšie

jahody ako jahody pestované medzi krížikmi.

 

 

Ale nevzdávajte sa

a nenechajte čelo ísť na prsia;

Pomysli na mňa

a zabudni - je to múdrejšie.

 

Ako padá západ slnka

Zo zlatého odtieňa sa zdá, že sa tkáte.

Oh, nedovoľte, aby

moje slová boli z hliny ...

 

 

Pokus o žiarlivosť 

Ako žijete s iným, je to

jednoduchšie? - Hrkálka! -

Keďže profil niektorých brehov,

Juta, je preč.

 

Moja pamäť, plač?

(Hore na oblohe - nie na thalassus!)

Duše sestier, ktoré by

som nemiloval - dnes!

 

Ako žijete s obyčajným

smrteľníkom? Bez bohov?

Vládca je zvrhnutý,

vy, ten istý (pred ňou).

 

Ako žijete - s malými starosťami?

Skĺzate? Šaty ťa?

Večný

úplatok banality, Chudák, platíš?

 

"Neistý, zbucium - Dosť

! Prenajímam si svoj dom."

Ako s niečím žijete -

Vy, môj vyvolený, ste si vybrali?

 

Je občerstvenie lepšie, samozrejme

? Deň všetko, čo máš!

Ako žiješ vo vŕtačke,

ty, despot nad Sinajom?

 

Ako žijete s cudzincom

z okolia? Zlato - áno?

Zeusove brzdy, hanba,

neudiera ti čelo?

 

Ako žijete - veselo a sebavedome -

piesne znejú? Tac?

Rany

prebudeného vedomia, šteniatka, čo ti robím?

 

Ako žijete - je ťažké vzdať hold -

kúskom tovaru? Ako

vyzerá Carrara po guľke,

ako žijete sadrou, prachom?

 

(Z bloku bola bohyňa,

štiepaná - a potom rozdrvená!)

Ako s ňou žiješ,

ty, Lilithin pán?

 

Už vás nebaví novinka

z veľtrhu? Kúzlo unavených?

Ako žijete so zemou,

Máte pocit, že ste to

 

nenašli? Ale

našiel si šťastie ? Vo vašej čiernej -

Ako žijete, láska? Je to pre teba ťažké?

Ako je pre mňa ťažké?

 

Vizualizace poezie – Marina Cvetajevová

 

 

 

Áno, nikdy som sa nesťažoval  

 

 

Áno, nikdy sa ma nesťažovala,

ale môže byť lepšia na prekliatie,

ale možno vo veľkom úsudku

V hadroch budem z

 

čistého zlata

alebo ako rytiersky brak nosený

vo svätých bitkách.

 

Ak sa na drôte objaví akrobat,

musí zabudnúť, že raz

to nebol jeho obrovský

 

Open pod jeho okrídlenou podrážkou!

Prorok sa nikdy nesťažuje,

slúži Bohu.

 

 

 

 

* * *

Tie druhé - s očami, tváričkou - svetlom,

a ja sa nocami rozprávam s vetrom.

Nie s mladým talianskym

zefyrom - vetríkom,

no s ruským, poriadnym,

mohutným vetriskom.

 

Druhé šli telami privábiť telá,

hltať dych smädných úst každá si želá.

Ja - ruky dokorán - stojím tu ako stĺp.

A ruský prievan mi dušu chce vytrhnúť.

 

Tie druhé poznali slasť, nežné puto.

No ku mne boh vetrov správa sa kruto.

„Neboj sa, vydržíš. Veď sme vraj rodina."

Som vôbec žena, keď nik ma tak nevníma?

 

 

 

* * *

Noci bez milovaného - noci

s nemilovaným a veľké hviezdy

nad horúcou hlavou, dlhé ruky

s prosbou vystierajúcou sa k Tomu,

ktorý od stvorenia sveta nebol -

nebude - byť nemôže - a musí byť...

A slza dieťaťa pre hrdinu

a slza hrdinu pre to dieťa

a kamenné vysokánske vrchy

na prsiach toho, kto musí - dolu...

 

Viem všetko, čo bolo a čo bude,

poznám hluchonemé tajomstvo,

ktoré v onom temnom, ťarbavom

ľudskom jazyku sa volá - Život.

 

 

 

Dům

U rmenu, u lopuší…

Dům těžkovážných duší.

 

 

Dům s nedomáckým vzhledem.

Zvláštní dům. Mimo cestu.

Zůstal stát – k lesu předem,

ten dům, a zadem k městu.

Od hluku se vždy hluše

jak medvěd otočí.

Dům, z kterého se duše

dívají do očí,

do všech očí, všech oken,

jež zjeví jen prázdnotu jim:

Okna – netečnost ikon.

Oči – plny jsou ruin,

arén…

Plno však stromu,

znamení pokoje,

jenž zůstal přes pohromu

žití,

mé okno je.

 

Těch košil, lomících tu

rukama nad mým bytím

rozbitým! Přelud z mýtu?

S krátery děr – jak z bitvy.

Křížem krážem je prošil

boj o ho-lo-by-tí.

Všemi rukávy košil

rval se dům se smrtí.

 

Dům tak nezabydlený.

Bez hostin… Kamna stydnou…

Ten dům, za nějž ti není

před bezdomovcem stydno

(zná pes stud za svou boudu,

kde hlavu složí?)… Můj

dům ujde lidovým soudům!

I soudu Božímu.

 

3 minuty s ... Anežka Charvátová - Marina Cvetajevová, mýtus a skutečnost

 

 

 

Orfeus 

Sklonili svoje hlavy a hodili ich

dokopy. Neustále sledovali .

Ale lira viera: - je to mier!

A pera sa opakovala: - hriech!

 

V krvi-striebre, na krvi-striebre -

unikla dvojitá stopa.

Hlboké vody z

cínu sú v Hebrose - brat, moja sestra!

 

Smutný smútok ho chcel vykopnúť.

A jeho hlava sa modlila: - Zostaň!

Ale lýra mu dáva odvahu: - Je to blízko.

A použitia len hovorili: - Bohužiaľ!

 

Ako sa vrabec v mori šíri

na vankúšoch bezvodej vody,

krv nevyteká z libry

a nie zo škvŕn prúdených striebrom?

 

Tak, v kolíske odkiaľ,

Ako rebrík objaviť ...

Tak, na sladký ostrov, kde

sladší ležia strážcovia.

 

Ale slaná vlna! Podľa osemement

Čo viete? Odpoveď! To som nevedel ... Dostal

ich skôr zo siete, predtým,

Neporušený, nejaký roľník?

 

 

 

 

 

 

Chcú dva stromy vedľa seba 

Dva stromy budú vedľa seba. Dva.

A môj domov je proti nim.

Starí ľudia sú stromy ... Dom - starý.

Ja - mladá žena - a preto

som si neprajla cudzincov.

 

Dieťa natiahne ruku ako

Žena bez postriekania.

Pohľad je veľmi krutý

a vidíte túžbu po mladom mužovi

Potom, čo je starý - možno šťastný,

a - možno - viac nešťastný.

 

Dva stromy: v múčnatke,

Ako v snehu a v daždi -

Vždy, vždy - sa navzájom pýtajú.

Je to ich zákon - žiadajú ho:

Len zákon - žiadajú ho.

 

* * * 

Ruky, láska - zlomili nás!

Bohužiaľ, oko plače, plače!

Ó, český plač!

Ó, Španielsko v krvi!

 

Krádež, hora, - čierny oblak,

svetlo pomaly ...

Ach, ocko, je čas, je čas

vrátiť ti lístok!

 

Odmietam byť - odmietam!

Odmietam tento život

v Bear Bedlam!

Odmietam s vlkmi na trhu

 

kričme! - Oh, nemôžem.

A s bezmetickými žralokmi

Šieste odmietam poznamenať -

na chrbte. - Prorocké oči.

 

Oči v ušiach - nechcem. Vidím

svet západu slnka, západ slnka

... Odpoveď, na doske,

mám iba jeden - odmietnutie.

 

Poiésis (Marina Cvetajevová)

 

* * * 

 

Čierna ako zrenica, ako ona saješ

svetlo - milujem ťa, jasnozrivá noc.

 

Daj mi hlas - chcem ťa ospievať, pramatka

piesní, ktorá v dlani zvieraš uzdu štyroch vetrov.

 

Keď ťa vzývam a velebím, som len

mušľa, v ktorej ešte nezmĺkol oceán.

 

Noc! Dosť som sa nahľadela do ľudských zreníc!

Spáľ ma na popol, čierne slnko - noc!

 

 

 

 

* * * 

Láska! Aj v kŕčoch smrti napnem sily,

zmysly a ruky k tebe natrčím.

V záveji hrobu, oblaku, môj milý,

nerozlúčim sa s tvojím náručím.

 

Načo mám vlastne dvoje krásnych krídel -

zaťažovať si srdce závažím?

Dav slepých, nemých, daných do osídel

opovrhnutia zmnožiť nebažím.

 

Jediným, pohybom si mocou vetrov 

tyl strhnem z rúk a pružnej postavy -

smrť, prac sa! A na tisíc kilometrov

sneh roztopí sa a les podpáli.

 

A keby sa mi mali v jednom z hrobov

kolená, plecia, krídla ocitnúť -

len preto, aby v smiechu nad hnilobou

som veršom - ružou mohla rozkvitnúť.

 

 

 

 

 

Sen 

Pochovať ma, ja zabudol - a tu som ako

meradlo

je tisíc stôp bez parapetu.

Vďaka dravosti vyšetrovateľa a

policajta

Všetky tajomstvá - vďaka nim

sa mi sen stal nedotknuteľným.

 

Pahorky - zdalo sa, dosť zamrzli

, -

Neverte na smrť vášní!

Ager, pozorný, - ako vyšetrovateľ cez

komoru

srdca - tu chodí Morpheus,

návnadu.

 

Ty! Zhromaždenie nikoho!

Čo neunikne z vysokých striech!

Vedeli ste, že ležíte na perinech,

meníte sa a možno sa vznášate !

 

Zrážate sa! Ako prasklina -

Život so záťažou pre manželov a manželky

Ager - ako pilot nad nepriateľskými miestami

Aký spánok - nad dušou, sen, ktorý poznáš.

 

Telo, ktoré zavrelo všetky dvere, -

márne! - už pozdĺž žíl

jadrá spievajú.

S presnosťou zebry a operátora

Rany všetky - sen ma predbehol ,

stále ich prenasleduje !

 

Je otvorená! Žiadny plesnet v malom nebi

pod kupolou,

Kam sa schovať pred svojím

rozmazaným okom

Proroctvo. Duchovne predané

 

 

Nedeľná chvíľka Christianie "Marina Ivanovna Cvetajevová" (Edita Pilarová)

 

 

 

Básnik 

Obrázok pridal (a): Gerra Orivera

Básnik je úplným majstrom jazyka

a ovláda tento jazyk úplne.

Planéty, znamenia a skrútené

paraboly ... Medzi človekom, ktorý sa nevzdáva

, vyhodí sa z veže,

nakreslia divné krivky s telom;

Cesta kométy ... Chýbajúce spojenie

Z reťazca faktov je maják.

Stojí to za zúfalstvo! Vstúpi do zatmenia

bez kalendára.

Meria knihy skôr

A na stupnici sa elegantne klame;

Neustále sa pýta, je to človek,

ktorý zatemňuje Kant;

Strom v Bastille je zelený,

šťastný v nerozbitnej krypte;

Ona je tá, ktorej

dráha je navždy stratená, navždy vlak duchov.

Kometa je vaša cesta.

Horiace, vaše teplo sa

neodlieva, nikdy ste neboli záhradníkom.

Výbuch a dym! ... Vaša cesta

neposkytuje žiadny kalendár.

 

 

 

 

Viem, že ma dal zomrieť ... 

Viem, že ma dal za súmraku alebo za úsvitu -

Jeden z dvoch, ale ja neviem.

Ach, keby to bolo pre ňu, aby uhasila

môj plameň dvakrát , zdalo by sa jej vyslobodenie.

 

Nebeská dcéra! Prešiel si po zemi, tancoval

s ružami - zástera plná - bez straty kvetov.

Za súmraku alebo za úsvitu zomriem, Prozreteľnosť nikdy v

noci na mojej bielej duši nebude klesať.

 

Do vysokého neba sa zlomím v poslednú hodinu,

prekrížim ju s jej milostivou rukou na jednu stranu,

Zarea ju odreže s úsmevom zbohom, -

zostanem básnikom a smútkom smrti.

 

 

 

 

Viem, zahynem s čučoriedkami  

 

Ja viem, zahynuem s čučoriedkami ... Ktorú z nich

nemôžem uhádnuť, nikdy nebudem vedieť,

Ó, ak zhasnú svetlá mojej sviečky

Za úsvitu a večer naraz! ...

 

Nebeské dievča v rytmoch z tanca som prešiel na zem,

kvety v mojom lone žili šťastne,

s oblohou mi bude chýbať! - na dušu svätej labute nie je

zlá noc, ktorú otec neodošle.

 

Pokorný zlatý kríž ju však ešte bozkal;

V jednom poslednom pozdrave budem stonať ako nová kométa.

Vysoká prasklina trezoru a jeho zodpovedajúci úsmev

 

 

Rozluka

Pro mě je černooká – rozluka,

vysoká-převysoká – rozluka, samotka pro sirotka – rozluka.

Úsměvem blýská jak dýka – rozluka.

Zvuk proluky; nepodobá se mi – rozluka.

 

Je podobná každé matce, která brzy churaví,

i mé matce se podobá – však ona ví, rozluka.

Právě tak závoj si v předsíni upraví.

Je Annou při loži Serjoži – u hlavy, – rozluka.

 

Vtrhne do domu jak závan nákazy,

jak cikánka – moldavanka – rozluka.

Bez hluku – neťuká, rozluka, jen dveře rozrazí

a do žil jak stopa rzi – třesavka – rozluka

 

vniká a teď už i hlučí a skučí, vřeští, řve, stozvuká

rozluka, vzlyk rvané látky, úlek pro dědu, pro vnuka –

vlk – rozluka, úprk kopýtek přes luka

a sova, co houká a kuvíká – rozluka.

 

Není snad i jako potomek Razina, široká ramena, zrzavá čupřina, nájezdník

rozluka, ryk rozvratu – rozluka?

Dýka do ruky – rozluka, spár se do cárů zatíná,

pukne břich, peřina, i ve zdi opuka.

 

A jméno Marina

má nyní rozluka.