* 28. august 1908, Blatnica – † 17. júl 1995, Bratislava
Sslovenská poetka vzdelanie získavala v Martine, Starej Pazove, vyššie školy navštevovala v Martine a v Bratislave, kde aj v roku 1925 zmaturovala. Po maturite pracovala ako úradníčka vo Vysokých Tatrách, kde žila do manželovej predčasnej smrti v roku 1956. Bola vynikajúca lyžiarka a stala sa najmladšou rozhodkyňou na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese v roku 1935. V rokoch 1957 – 58 pracovala v Martine ako redaktorka vydavateľstva Osveta a odtiaľ odišla do Bratislavy, kde pracovala až do roku 1973, kedy odišla do dôchodku, ako redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine. Už ako študentka uverejňovala preklady z ruskej poézie. Vlastnú tvorbu začala publikovať v 2. polovici 20. rokov v Slovenských pohľadoch, Živene, Eláne, tiež v periodikách Nový rod a Mladé Slovensko. Je autorkou žensky krehkej lyriky, Okrem ľúbostných motívov stvárňovala dojmy z tatranskej prírody, z cesty do Francúzska a sociálne námety. Bola majstrom básnickej drobnokresby. Venovala sa tiež prekladom z lužickosrbskej, českej) a ruskej literatúry. Viaceré básne z jej zbierok zhudobnili poprední slovenskí skladatelia. Svojou tvorbou sa zapísala do dejín slovenskej literatúry ako jedna z najvýznamnejších predstaviteliek slovenskej poézie 20. storočia. Jej dielo bolo preložené do 9 cudzích jazykov.
Riadok z kancionála
Z bibliotéky kancionál čierny
prečo mi až dnes do oka padol?
Kedysi matkin druh bol verný,
dnes? Hľa, kalichom obrátený nadol,
zabudnutý, zapadol prachom.
Výčitku hovorí, výčitka nemá
farbí mi líca horúcim nachom...
že súcitu s ním nikto už nemá,
starý že je, rozodraný.
Do čiernej kože čas vypálil rany.
I zlatorezba kalicha
akosi smutne zaniká.
Až dnes.
Dnes kajúcou ho rukou hladím,
nechávam, nech sám sa pootvorí
na stránke ohmatanej.
Na tú hľadím
a žltý list mi tíško hovorí...
Dotyk rúk matkiných dosiaľ v ňom živý.
Jej oko hľadí na mňa z šedivých riadkov.
A najmä jeden, celkom už sivý
od slzy možno, do duše vrýva sa
výrečnou rečou krátkou.
Sila v ňom veľká, i krása.
Posvätila ho matkina neha:
„Kdo jen na Boha se spoléhá...“
(zo zbierky Dar)
Balada
Pohnevali sme sa -
moje oči
a ja.
Prezradili včera,
čo už dlho
taja.
Keď sme sa vracali
spolu s milým
k lesu,
Odbehli mi vzdorne
ku skalnému
tesu.
Darmo som volala
za sebou ich
v hneve,
Musel ísť môj milý
ku skalinám
pre ne.
A keď mi ich podal
silnou mužnou
dlaňou,
Nebola som ja viac
vlastných očí
paňou.
(zo zbierky Červený mak)
Haľamová: Básne (B. Turzonovová, réžia Oľga Janíková) 1998
Nevyspievané do jarných vôd
Slová prvé umierajú.
Umkli z perí
sivou rybou,
nemou rybou
pod skalu.
Nestihli sme
odísť spolu
k jarným vodám.
Darmo by som kameň z brehu
odvalila.
Pod ním
z diery
pospiatky
lezie
čierny rak.
Jemu nie je naponáhlo,
ako bolo nám.
Nestihli sme
odísť spolu
k jarným vodám.
Čas,
s tebou krátky.
Bez teba
už nenáhli sa tak.
(z knihy Básne - výberu z tvorby Maše Haľamovej)
Dar
Na biely hodváb vyšijem
kyticu poľných kvetov.
…
So smútkom duša nevládze:
do lístkov zelených
veľké nádej vložím.
Do snehu čipky vpletiem holubicu bielu.
Keď cesty zarastú tŕním a hložím –
dar svoj ti donesiem v jednu nedeľu
s úsmevom božím.
Pieseň
Neplakali oči moje
vo dne ani v noci,
len zatvrdli a nespali
mnoho čiernych nocí.
Nespjali sa ruky moje,
pomoc neprosili,
len ovisli pozdĺž tela
bez vlády a sily.
Nezamrelo srdce moje
v zurážanej hrudi,
len sa vtiahlo do kútika,
keď tušilo ľudí.
Nekričali ústa moje
o velikej trýzni,
len sa ticho spytovali,
kde tie city zmizli.
Maša Haľamová - Vzácnejšia než zlato
Láska
Napísať literami hviezd
len slovo v oblohy oko!
Napísať mocne, vysoko,
aby ho nikto nemohol zniesť.
Aby večne bolo čisté,
nepadlo v priepasti blata –
napísať literou zlata
v diaľavy, výšky striebristé:
Milujem!
Legenda
Od Gerlachu
pánboh ide
pod horou.
Na kameni
čakám naňho
s pokorou.
Žaloby tiaž
položím si
na dlane,
a keď dôjde,
odovzdám ju
oddane.
„Posúď, bože,
tu žaloba
človeka:
že mu srdce
choré láskou
preteká!
Vezmi nazad
dar svoj dávny
do neba
už na svete
ľuďom lásky
netreba.“
Sen
…
Ja mám dievčenské dlane
a chcem mať srdce dobrotivé,
preto môžem snívať
sny dôverčivé.
Je pred Vianocami
a v obchodoch
mnoho je krásnych vecí,
aby tulácke deti,
bez domova,
lepšie mohli veriť,
že na predmestia
nechodí maličký Ježiš.
Preto sa mi snívalo,
že šiel Jiří Wolker
predmestím parížskym
a niesol mnoho
zltých pomarančov.
S dobrými slovami
rozdal ich všetky medzi otrhancov
a povedal:
Vianoce budú pekné,
lebo niet rozdielu
medzi ľuďmi.
p>
Štatistiky
Online: | 16 |
---|---|
Celkom: | 384153 |
Mesiac: | 6325 |
Deň: | 333 |