MAŠA HAĽAMOVÁ

* 28. august 1908, Blatnica – † 17. júl 1995, Bratislava

Sslovenská poetka vzdelanie získavala v Martine, Starej Pazove, vyššie školy navštevovala v Martine a v Bratislave, kde aj v roku 1925 zmaturovala. Po maturite pracovala ako úradníčka vo Vysokých Tatrách, kde žila do manželovej predčasnej smrti v roku 1956. Bola vynikajúca lyžiarka a stala sa najmladšou rozhodkyňou na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese v roku 1935. V rokoch 1957 – 58 pracovala v Martine ako redaktorka vydavateľstva Osveta a odtiaľ odišla do Bratislavy, kde pracovala až do roku 1973, kedy odišla do dôchodku, ako redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine. Už ako študentka uverejňovala preklady z ruskej poézie. Vlastnú tvorbu začala publikovať v 2. polovici 20. rokov v Slovenských  pohľadoch, Živene, Eláne, tiež v periodikách Nový rod a Mladé Slovensko. Je autorkou žensky krehkej lyriky, Okrem ľúbostných motívov stvárňovala dojmy z tatranskej prírody, z cesty do Francúzska a sociálne námety. Bola majstrom básnickej drobnokresby. Venovala sa tiež prekladom z lužickosrbskej, českej) a ruskej literatúry. Viaceré básne z jej zbierok zhudobnili poprední slovenskí skladatelia. Svojou tvorbou sa zapísala do dejín slovenskej literatúry ako jedna z najvýznamnejších predstaviteliek slovenskej poézie 20. storočia. Jej dielo bolo preložené do 9 cudzích jazykov.

Riadok z kancionála

Z bibliotéky kancionál čierny

prečo mi až dnes do oka padol?

Kedysi matkin druh bol verný,

dnes? Hľa, kalichom obrátený nadol,

zabudnutý, zapadol prachom.

Výčitku hovorí, výčitka nemá

farbí mi líca horúcim nachom...

že súcitu s ním nikto už nemá,

starý že je, rozodraný.

Do čiernej kože čas vypálil rany.

I zlatorezba kalicha

akosi smutne zaniká.

Až dnes. 

Dnes kajúcou ho rukou hladím,

nechávam, nech sám sa pootvorí

na stránke ohmatanej.

Na tú hľadím

a žltý list mi tíško hovorí...

Dotyk rúk matkiných dosiaľ v ňom živý.

Jej oko hľadí na mňa z šedivých riadkov.

A najmä jeden, celkom už sivý

od slzy možno, do duše vrýva sa

výrečnou rečou krátkou.

Sila v ňom veľká, i krása.

Posvätila ho matkina neha:

„Kdo jen na Boha se spoléhá...“

(zo zbierky Dar)

Balada

Pohnevali sme sa -

moje oči

a ja.

Prezradili včera,

čo už dlho

taja.

Keď sme sa vracali

spolu s milým

k lesu,

Odbehli mi vzdorne

ku skalnému

tesu.

Darmo som volala

za sebou ich

v hneve,

Musel ísť môj milý

ku skalinám

pre ne.

A keď mi ich podal

silnou mužnou

dlaňou,

Nebola som ja viac

vlastných očí

paňou.

(zo zbierky Červený mak)

Haľamová: Básne (B. Turzonovová, réžia Oľga Janíková) 1998

Nevyspievané do jarných vôd

Slová prvé umierajú.

Umkli z perí

sivou rybou,

nemou rybou

pod skalu.

Nestihli sme

odísť spolu

k jarným vodám.

Darmo by som kameň z brehu

odvalila.

Pod ním

z diery

pospiatky

lezie

čierny rak.

Jemu nie je naponáhlo,

ako bolo nám.

Nestihli sme

odísť spolu

k jarným vodám.

Čas,

s tebou krátky.

Bez teba

už nenáhli sa tak.

(z knihy Básne - výberu z tvorby Maše Haľamovej)

       

Dar 

Na biely hodváb vyšijem

kyticu poľných kvetov.

…

So smútkom duša nevládze:

do lístkov zelených

veľké nádej vložím.

Do snehu čipky vpletiem holubicu bielu.

Keď cesty zarastú tŕním a hložím –

dar svoj ti donesiem v jednu nedeľu

s úsmevom božím.

Pieseň 

Neplakali oči moje

vo dne ani v noci,

len zatvrdli a nespali

mnoho čiernych nocí.

Nespjali sa ruky moje,

pomoc neprosili,

len ovisli pozdĺž tela

bez vlády a sily.

Nezamrelo srdce moje

v zurážanej hrudi,

len sa vtiahlo do kútika,

keď tušilo ľudí.

Nekričali ústa moje

o velikej trýzni,

len sa ticho spytovali,

kde tie city zmizli.

Maša Haľamová - Vzácnejšia než zlato

Láska 

Napísať literami hviezd

len slovo v oblohy oko!

Napísať mocne, vysoko,

aby ho nikto nemohol zniesť.

Aby večne bolo čisté,

nepadlo v priepasti blata –

napísať literou zlata

v diaľavy, výšky striebristé:

Milujem!

Legenda  

Od Gerlachu

pánboh ide

pod horou.

Na kameni

čakám naňho

s pokorou.

Žaloby tiaž

položím si

na dlane,

a keď dôjde,

odovzdám ju

oddane.

„Posúď, bože,

tu žaloba

človeka:

že mu srdce

choré láskou

preteká!

Vezmi nazad

dar svoj dávny

do neba

už na svete

ľuďom lásky

netreba.“

Sen 

…

Ja mám dievčenské dlane

a chcem mať srdce dobrotivé,

preto môžem snívať

sny dôverčivé.

Je pred Vianocami

a v obchodoch

mnoho je krásnych vecí,

aby tulácke deti,

bez domova,

lepšie mohli veriť,

že na predmestia

nechodí maličký Ježiš.

Preto sa mi snívalo,

že šiel Jiří Wolker

predmestím parížskym

a niesol mnoho

zltých pomarančov.

S dobrými slovami

rozdal ich všetky medzi otrhancov

a povedal:

Vianoce budú pekné,

lebo niet rozdielu

medzi ľuďmi.

p>