PIESEŇ O CIDOVI

Pieseň o Cidovi (Cantar de Mio Cid) je španielsky hrdinský epos, odovzdávaný ústne, ktorého prvá literárne verzie sa objavuje okolo roku 1140. Ide o najstaršie dochované dielo španielskej literatúry, ktorému sa odborne venoval napríklad španielsky hispanista Ramón Menéndez Pidal. Vytvoril ho neznámy autor pravdepodobne okolo roku 1140; protagonistom diela je skutočná historická postava - španielsky šľachtic Rodrigo Diaz de Vivar. 

Epos Pieseň o Cidovi tvoria tri spevy – Vyhnanstvo, Svadba Cidových dcér a Potupa pri Corpese. Text sa zachoval len v podobe opisu básne na stránkach malého formátu – ten zrejme patril spevákovi (žakerovi), ktorý tento malý zošit nosil vo vrecku. Dielo patrí k najvýznamnejším hrdinským stredovekým eposom, má 3730 veršov. Napísané je v nepravidelných veršoch, prevažujú však verše štrnásťslabičné, ktoré boli príznačné pre španielske hrdinské piesne. Vtedy ešte verše nemali rýmy v dnešnej podobe, len jednoslabičnú asonanciu. Išlo o neúplný rým založený na rovnakých samohláskach a prízvuku, posledná slabika každého verša mala vždy rovnakú samohlásku. Jednotlivé časti básne (niečo ako dnes slohy) tvorili ucelené kapitolky. Epos má niekoľko výrazných znakov – je to značná historická vernosť príbehu a jeho presné umiestnenie – autor musel krajinu veľmi dobre poznať. Ešte aj dnes by bolo možné vydať sa podľa básne po Cidových stopách. Okrem toho sa Cid stal stelesnením ľudového hrdinu – bol verný kráľovi, mal cit pre spravodlivosť, dobrý vzťah k priateľom, zmysel pre rodinu a tiež pre vlastnosti ako napríklad otvorenosť a skromnosť. V básni nechýbajú ani presné detaily v popisoch bojov a zvykov. 

DEJ

Toto stredoveké dielo nás zavádza do časov Rodriga Díaza z Vivaro, nazývaného Cid, ktorý sa Nesadnú so svojím kráľom Alfonsom a musia preto odísť z krajiny bez toho, aby si so sebou mohol vziať svoju rodinu. Cid sa v cudzine preslávi predovšetkým svojimi úspešnými boji s Maury a dokonca sa mu podarí dobyť aj preslávenú Valencii. Následne posiela kráľovi dary a prosí ho, aby mohla jeho žena a dcéry prísť za ním. Kráľ k tomu dáva súhlas. Niekoľko nasledujúcich rokov je v znamení úspešných Cidových bojov a čím ďalej väčšie radosti kráľa. V čase, keď sú Cidovi dcéry dostatočne staré, o ne požiadajú Infant carriónští. Cid im na želanie kráľa vyhovie a vo Valencii sa koná dvojitá veľká svadba. Infant sú však zradní muži a neváhajú si privlastňovať činy iných mužov, aby získali väčšiu slávu. Ich nenávisť voči Cidovi vzrastá a jedného dňa požiadajú, či by si mohli svoje manželky odviesť na svoje panstvo. Dostávajú Cidův verný súhlas, neváži si však pohostinstvá svojho svokra, pokúsi sa zradiť Cidovi významného spojenca a nakoniec skoro ubíja jeho dcéry na smrť. Ženám sa ale podarí prežiť. Cid je strašne nahnevaný a domáha sa spravodlivosti u samotného kráľa. Don Alfonso rozhodne, že výsledok sporu určí súboj. V bitke vyhráva Cid a jeho družina, Infant s hanbou odtiahnu na svoje panstvo a už nemôžu nikomu škodiť. O Cidovi dcéry tentoraz požiadajú španielski princovia s tým, že ich budú verne ctiť a navždy chrániť. Cid ešte vyhrá veľa bitiek a jeho meno sa navždy zapíše do španielskych dejín.

HISTORICKÝ KONTEXT

El Cid Campeador

El Cid alebo El Cid Campeador (z arab. سَيِّد sajjid – pán; a špan./lat. campeador – bojovník), vlastným menom Rodrigo Díaz de Vivar (* asi 1043 – † 10. júl 1099) bol kastílsko-leónsky vojenský vodca, hrdina španielskeho rytierskeho eposu Pieseň o Cidovi. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Je známy tým, že bojoval proti Maurom v období rekonquisty. Keď ho kráľ Alfonz VI. vyhnal z krajiny, stal sa de Vivar roku 1094 kráľom Valencie, kde vládol až do svojej smrti roku 1099.

Cid (vtedy ešte španielsky šľachtic Rodrigo Diaz de Vivar) žil v rokoch 1043 a 1099 a slúžil kastílskemu kráľovi Alfonzovi VI. Po nespravodlivom obvinení, ktoré naňho priniesol intrigán gróf Ordoňez, vypovedal kráľ Cida do vyhnanstva a ten s hŕstkou verných odchádza z Vivaru. Manželku doňu Jimenu s dcérami doňou Elvírou a doňou Sol zanechal v kláštore pod ochranou opáta dona Sancha. On zatiaľ podnikal úspešné výpravy proti Maurom (tak nazývali Arabov, ktorí vtedy ovládli obrovské územie od Indie až k Atlantickému oceánu a tiež veľkú časť Pyrenejského polostrova). Cidovi sa podarilo zvíťaziť a dobyť Valenciu. Z koristi posielal kráľovi bohaté dary. Hrdinova sláva a bohatstvo vzbudili závisť infantov z Corriónu, ktorí sa rozhodli požiadať kráľa o ruku Cidových dcér (podporoval ich v tom Cidov nepriateľ Ordoňez). Cid na popud kráľa súhlasil so sobášom dcér s pyšnými aristokratmi, hoci budúcim zaťom nedôveroval. Infanti sa neskôr prejavili ako zbabelci, najmä v boji proti maurskému kráľovi Búcarovi. Chceli sa len pomstiť Cidovi, preto zbičovali a opustili jeho dcéry. Cid žiada spravodlivosť a kráľovský súd v Tolede infantov odsúdi a vyhlási za zradcov. Doňu Elvíru a doňu Sol požiadajú o ruku infanti z Navary a z Aragónu, a tak sa španielski králi dostanú do príbuzenského vzťahu s hrdinom z Vivaru. Hrdina eposu - Cid je nielen prototypom feudálneho rytierskeho ideálu, ale aj hrdinským bojovníkom za kresťanskú vieru. Maurovia sa ho báli a nazývali ho Cid el Campeador – Pán rozdávajúci údery. Cid sa však aj k nepriateľom – Maurom správal ušľachtilo, v duchu rytierskej cti. Neznižoval sa k ich týraniu, ponižovaniu, zlému zaobchádzaniu. To svedčí o jeho morálnych vlastnostiach. V porovnaní s inými európskymi epickými skladbami sa príbeh Cida odlišuje aj tým, že autor nepoužíval mýtické prvky – s výnimkou jedného sna, v ktorom sa mu zjavil archaniel Gabriel, aby ho povzbudil v boji a vyzval k čestnému správaniu. 

1. úryvok

Rodrigo Díaz de Vivar bol rodák z Kastílska,

za reconquisty v službách kráľa chrabro bojoval,

bojovníkom – campeadorom každý Maur ho nazýval.

Intrigán Ordóňez však slávu Cida neznášal,

kráľovi Alfonzovi o ňom klamstvá donášal

a ten ho z ríše do vyhnanstva navždy vykázal.

2. úryvok

Cid dojato si vzdychol, smútkom sa mu zachvel hlas:

„Bože môj, čím som si zaslúžil nenávisť a zášť!“

V Burgose Jimenu a dve dcéry do kláštora dal.

Pri lúčení premohla ho taká bolesť, žiaľ,

ani čo by mu ktosi nechty z prsta strhával.

Keď potom v stane unavený tuho usínal,

Archanjel Gabriel znezrady si k jeho lôžku stal

a posmelil ho, aby v boji ďalej zotrval,

Kastílska blaho a česť svoju na pamäti mal,

po boji k nepriateľom vždycky úctu zachoval.

Posolstvo nebies Cid si v bitkách s Maurmi k srdcu vzal,

nejeden z nich ho ako svojho pána uctieval.

3. úryvok

Cid s Maurmi boje zvádzal, do krvi sa s nimi bil,

kým blízo mora chýrnu Valenciu nedobyl.

I vo vyhnanstve ostal verný svojmu kráľovi,

z koristi vazalský mu prídel vždycky doručil.

Alfonz kráľ so Cidom sa zase časom pomeril,

Jimenu a dcéry mu k moru odviezť povolil.

4. úryvok

Podlý gróf Ordóňez však iba krutej pomste žil,

infantov z Carriónu podstrčil, aby im Cid

s dcérami Sol a Elvírou manželstvo povolil.

Po svadbe každý infant svoju ženu potupil,

v lese ju o strom priviazal a telo obnažil,

potom ju zbičoval a telo v hustom lese opustil.

Keď ku kráľovi doniesol sa o zločine chýr,

nariadil, aby pohanenú česť očistil sám Cid

a proti podlým infantom sa stretol v súboji.

Cid zase dokázal, že zbabelcov sa nebojí.

Infantov porazil a rýchlo bolo po boji.

Kráľ potom také múdre rozhodnutie učinil,

že s infantmi z Aragónskej ríše a Navarry

Cidove dcéry Sol a Elvíru rád zasnúbil

a tak znovu kastílsku moc a slávu upevnil.

(preklad Vladimír Oleríny)

CANTAR PRIMERO 1 

En silencio intensamente llorando,
volvía la cabeza, los estaba mirando.
Vio puertas abiertas, batientes sin candados, perchas vacías, sin túnicas de piel ni mantos, 

5 sin halcones y sin azores mudados.
Suspiró mio Cid, por los pesares abrumado,
habló mio Cid bien y muy mesurado:
—¡Gracias a ti, Señor, Padre que estás en lo alto!
¡Esto han tramado contra mí mis enemigos malvados!— 

10 Allí empiezan a espolear, allí sueltan las riendas.
A la salida de Vivar una corneja les salió por la derecha y entrando en Burgos les salió por la izquierda.
Se encogió mio Cid de hombros y agitó la cabeza: —¡Alegría, Álvar Fáñez, que nos echan de la tierra! 

15 Mio Cid Ruy Díaz en Burgos entró,
en su compañía hay sesenta pendones. 

Salían a verlo mujeres y varones,
burgueses y burguesas están en los miradores, llorando en silencio, tal era su dolor,
por las bocas de todos salía una expresión:  

20 —¡Dios, qué buen vasallo si tuviese buen señor!— 

Le convidarían de grado, pero ninguno osaba:
el rey Alfonso le tenía tal saña.
Anteanoche llegó a Burgos su carta
con grandes precauciones y solemnemente sellada: 

25 que a mio Cid Ruy Díaz nadie le diese posada
y que aquel que se la diese supiese una seria amenaza, que perdería sus bienes y además los ojos de la cara,
y aun además el cuerpo y el alma.
Un gran pesar tenía la gente cristiana, 

30 se esconden de mio Cid, pues no osan decirle nada.
El Campeador se dirigió a su posada,
en cuanto llegó a la puerta, se la encontró bien cerrada,
por miedo del rey Alfonso así estaba preparada:
a no ser que la quebrase por la fuerza, no se la abriría nadie. 

       

Nikdo není hostitelem Cid. Jen jedna dívka s ním mluví, aby ho poslala pryč.

Měli by ho ubytovat, ale nikdo se mu neodvážil,

že Ruy Díaz de Vivar má hodně vzteku.

Včera v noci vzali opravdový dopis Burgosovi

s přísnými preventivními opatřeními a silně zapečetili,

poslali Mío Cida nikomu, aby mu dal hostinec,

že pokud mu ho někdo dá, ví, co na něj čeká:

jeho majetek by ztratil plus oči jeho tváře

a také spasení těla a duše by bylo ztraceno.

V Burgosu mají velkou bolest, kterou se všichni křesťané

Mío Cida skrývali: nemohou vám nic říct.

Mine Cid jde tam, kde se vždy zastavil;

když dorazil ke dveřím, jsou dobře zavřené.

Hospodyni se ze strachu z krále Alfonse dohodli,

že jelikož to Cid neporuší, neotevřou to ničemu.

Lidé Mío Cida hlasitě volali,

ti uvnitř nechtěli odpovědět ani slovo.

Mine Cid píchla koně, přistoupila ke dveřím,

noha vytáhla ze třmenu as ním

zaklepala, ale dveře se neotevřely, což bylo velmi dobře zavřené.

Devět let stará dívka v blízkosti Cid pro:

„Campeador, který požehnal hodinu přepásaná meč,

král zakázal, včera Burgos dostal dopis,

s těžkým prevencí a neprodyšně uzavřenou.

My netroufám, Cid, dát azyl za nic,

protože kdybychom neztratili majetek a domy,

ztratili bychom také oči našich tváří.

Cid, v našem zlu nic nevyděláváš.

Sledovat a chránit vás Bohu se svými svatými ctnostmi. "

To řekl , dívka a obrátil se k domovu.

Well of samozřejmě viděl Ruy Diaz, že král nečekal milost.

Odtud odjíždí do Burgos rychle přešel,

aby santa Maria přijede se seskoky koně,

kolena úchyty pro zdvihání země a srdce se modlil.

Když skončil modlitbu Cid znovu na koni,

stěny přišel přeplavbu řeky Arlanzón.

Vedle Burgos, tato vila na písčité posazený,

Obchody byly zasazeny a kůň vystupuje.

Mine Cid ten z Vivaru, který v pravý čas obepínal meč

na písečné pláži, který mu nikdo neotevírá.

Ale kolem něj jsou válečníci, kteří ho doprovázejí.

Tak se Mío Cid utábořil, jako by byl na hoře.

Král má zakázáno, že mu v Burgosu neprodávají nic

ze všech věcí, které slouží jako jídlo.

Neodvažují se mu ani prodat ani nejmenší příděly.

Moderní španělská verze Pedro Salinas