RAINER MARIA RILKE

* 4. december 1875, Praha – † 29. december 1926, sanatórium Valmont pri Montreux,Švajčiar ontreux,Švajčiarsko

Celým menom René Karl Wilhelm Johann Jozef Maria Rilke bol jeden z najvýznamnejších nemecky píšucich básnikov na prelome 19. a 20. storočia. Napísal aj jeden román a niekoľko poviedok. Zásadnou skutočnosťou jeho detstva bolo, že jeho matka ho až do piatich rokov nútila nosiť dievčenské šaty a oslovovala ho „Sophie“, čím sa vyrovnávala so stratou staršej dcéry Sophie. Tento prístup Rilke matke neskôr vyčítal, ale bola to práve ona, ktorá ho priviedla k poézii a vyžadovala od neho, aby sa učil mnohé Schillerove básne naspamäť. Neskôr ho poslali na Vojenskú kadetskú školu a na Vyššiu vojenskú reálku. Študoval literatúru, dejiny umenia a filozofiu na univerzitách v Prahe a Mníchove, Mekke vtedajšej nemeckej kultúry. Negatívnym zážitkom bol pre neho pobyt v Paríži bol, čo neskôr vykreslil vo svojom jedinom románe Die Aufzeichnungen des Malte Laurids Brigge (po slovensky: Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho, prel. P. Bžochová). Tu sa  stretával s mnohými významnými umelcami a V vytvoril tuniekoľko básnických zbierok. Priatelil sa s celým radom významných osobností a písal si s nimi. Patrili medzi nich napríklad Hugo von Hofmannsthal, Paul Valéry, André Gide, Stefan Zweig či Rilkeho veľký obdivovateľ Boris Pasternak. V posledných mesiacoch svojho života si dopisoval aj s ruskou exilovou poetkou Marinou Cvetajevovou. Zomrel na leukémiu v roku 1926 v sanatóriu Valmont pri Montreux vo Švajčiarsku. Pochovaný je pri južnej stene kostola nad dedinou Raron vo švajčiarskom kantóne Wallis, asi 20 km od zámku Muzot. Vytvoril dlhý rad básnických zbierok, z ktorých sú tu uvedené iba tie najvýznamnejšie, mnoho osamotených básní a niekoľko próz, zvlášť poviedok (najmä v ranom období, mnoho z nich je inšpirovaných pražským detstvom). Pre svoje temné, spirituálne básne ho nazývali „mágom senzibility“ či „básnikom smrti“. Do slovenčiny ho prekladali najmä Karol Strmeň, Miroslav Válek (v jaz. spolupráci s Petrom Hrivnákom) a Milan Richter. Jeho eseje a štúdie o umení preložil do slovenčiny Ladislav Šimon.

v Jardin des Plantes, Paríž 

Zrak unavilo mihotanie mreží,

nič neudrží, všetko padá späť.  

Zdá sa mu: vôkol tisíc mreží beží

a za tisícmi mreží nie je svet. 

Mäkký krok pružných, pevných láb, čo prejdú

v najužšom kruhu kruh, to krúženie,

je ako sila v tanci vôkol stredu,

kde veľká vôľa zmámená sa pnie. 

Len zavše závoj zreníc obozretne

sa odhrnie… Dnu obraz vojde žiť,

napnuté ticho svalov vzruší, pretne…

a v srdci prestane ním byť.  

1903

Skúsenosť smrti      

Nevieme nič o tomto odchádzaní,                                     

čo bez nás koná. Niet v nás odvahy                                  

prejaviť obdiv, nenávisť, ba ani 

náklonnosť smrti, ktorú zohaví                                            

tragická žalosť maskou po plači.                                                  

Svet má dosť rolí, ktoré hráme ďalej.

Kým trápi nás, či páčilo sa v sále, 

aj smrť hrá, hoci tá sa nepáči.                                           

Po tvojom odchode však na tú scénu                               

pás skutočnosti vtrhol trhlinou:                                           

skutočná zeleň, zeleň nad zelenú,

skutočné slnko, les aj s dolinou. 

Naďalej hráme. Ťažko naučené 

odriekajúc a tlmiac závraty

gest... Ale tvoje bytie, odlúčené

od nás i našej hry, nás zachváti                   

zavše tak mocne – blysne ako blesk,

ako vedomie o tej skutočnosti –

že chvíľu hráme v oduševnenosti

život a nemyslíme na potlesk.  

Capri 24. januára 1907

(napísané na pamiatku grófky Luise Schwerinovej, ktorá zomrela 24. januára 1906)

Rainer Maria Rilke - Tajemství (Povídka) (Mluvené slovo CZ)

„Muž musí zomrieť, lebo ich pozná"

(Papyrus. Z výrokov Ptah-Hotepa, rukopis asi z r. 2000 pr. Kr.) 

„Muž musí zomrieť, lebo ich pozná." Zomrieť

pre nevýslovný kvet ich úsmevu. Zomrieť

pre ich ľahké ruky. Zomrieť

pre ženy. 

Kiež ospevuje mládenec tie smrtiace,

keď mu tam hore putujú priestorom

srdca. Zo svojej kvitnúcej hrude

kiež velebí ich:

nedosiahnuteľné. Ach, aké sú cudzie.

Ponad vrcholce

jeho citu vychádzajú a vlievajú

omamne premenenú noc do opusteného

údolia jeho náruče. Šumí

vietor ich výstupu v lístí jeho tela. Blyštia sa 

jeho bystriny, miznúc v diaľke. 

Ale muž

kiež mlčí, zhrozenejší. On, ktorý

neschodne blúdil celú noc v pohorí

svojich citov:

kiež mlčí. 

Tak ako mlčí námorník, ten starší,

a prekonané hrôzy

v ňom hrajú ako v chvejúcich sa klietkach.  

Paríž júl 1914 

Vysadený na vrchoch srdca. Hľa, aká malá,

pozri: posledná osada slova, a nad ňou, hľa, 

takisto malý, už posledný 

majer citu. Spoznávaš ho? 

Vysadený na vrchoch srdca. Kamenistá zem 

pod rukami. Aj tu zrejme 

čosi zakvitne: Z nemého zrázu 

vykvitá nevedomá burina, a spieva. 

Ale ten, ktorý vie? Ten, ktorý už začal vedieť

a teraz mlčí, vysadený na vrchoch srdca. 

Zrejme tam v blahom vedomí sa poneviera 

nejedno zviera, nejedno horské zviera, 

chodí si isto chodníčkom, postáva. A veľký vták 

v bezpečí krúži vôkol vrcholov, čo rýdzo odmietajú. – Ale 

vydaný napospas, tu na vrchoch srdca…

Irschenhausen 20. septembra 1914                                    

Preložil Milan Richter 

(z knihy VYSADENÝ NA VRCHOCH

Ľúbostná pieseň    

Ako svoju dušu zadržať, nech neskúsi 

sa dotknúť tvojej? Akože ju mám 

od teba - a k akým veciam - preniesť? 

Ach, rád by som ju ukryl k čomusi, 

čo stratené je, čo navždy zhltli tiene, 

na neznáme, veľmi tiché miesto, tam, 

kde počuť iba tvoje hĺbky a ich chvenie.

Lež všetko, čo sa nás dvoch dotýka, 

spája nás jak pohyb sláčika,

čo v jeden tón dve struny zladí presne.

Na akom nástroji sme strunou napätou?

Kto nás má v rukách, aký hráč je to?

Ó, sladkosť piesne. 

h

Duinské elégie

(úryvok)

Kto z anjelov by to asi začul, keby som skríkol? A keby ma aj jeden z nich pritúlil náhle k srdcu, rozplynul by som sa v jeho silnejšom bytí. Lebo krása je len začiatkom údesu, my sa ho snažíme znášať, ba obdivujeme ho, veď ľahostajne pohŕda tým, že nás môže zničiť. Každý anjel je strašný.

A tak sa teda zdŕžam a dusím v sebe temné vábenie vzlyku. Ach, sme schopní ešte niekoho potrebovať? Anjelov nie, ľudí nie a citlivé zvieratá vedia tiež, že nie je pre nás tak príliš domovom tento zvestovaný svet. Zostáva azda nejaký strom, na kopci niekde, my ho denne stretávame, zostáva včerajší chodník, úchylná vernosť nejakého zvyku - páčili sme sa mu, neodišiel, zostáva. 

A noc, ó noc, keď vietor hviezdami ťažký nám z tváre ujedá - komu by nezostala tá vytúžená nežná klamárka, tá, čo osamelé srdcia úporne vyčkáva. A k milencom je lepšia? Ach, každý z nich pred tým druhým svoj osud ukrýva.

Ty to ešte nevieš? Prázdnotu svoju vrhni k výškam, ktoré vdychujeme; možno, že vtáky vír vzduchu dôverčivejším krídlom zacítia.

Áno, mnoho jarí potrebovalo ťa. A mnoho hviezd chcelo, aby si ich tušil. Z vĺn minulých jedna stále vracala sa, potom, práve si šiel okolo otvorených okien, sa husle odovzdávali. To bolo poslanie. Ale vyplnil si ho? Nebol si stále roztržitý z čakania, akoby ti všetko predpovedalo lásku? (Kam si ju chcel skryť? Veď veľké cudzie myšlienky tak často ťa navštevujú a ty s nimi nocuješ.) 

No ak túžiš, spievaj o milencoch. Ešte viacej nesmrteľnosti tomu neskonalému citu! O zradených - ktorým takmer závidíš - veď sú o toľko plnší láskou než tí šťastní, spievaj vždy odznova spievaj neukončiteľnú chválu. 

Hľa: dni hrdinu neplynú, vlastná smrť bola preňho zámienkou bytia - zrodil sa posledný raz. Milencov však vyčerpaná príroda prijme k sebe, akoby druhý raz nemala silu ich zopakovať. Na Gasparu Stampovú si stokrát spomeň, ako sa stalo, že ktosi milenku stratil - ten sedembolestný príklad lásky sa nás pýta: mám byť takýto tiež? Nemala by nám raz táto prastará bolesť dať viacej, by sme sa ľúbiac oslobodili od ľúbených a obstáli každý osve?

Tak aj šíp na tetive, keď celý sa odletom stáva, už viac je než šíp. Lebo niet spočinutia.

Hlasy, hlasy. Sústreď sa, srdce, a čuj; čuj sluchom svätých: veľké volanie ich zo zeme zdvihlo, kľačali ďalej, takí nevšímaví, takí nevládni, ale takí čujní. Nie. Nie že by si boží hlas tak ľahko zniesol. Ale nech v tom vanutí počuť plynulé zdelenie, ktoré prichádza odkiaľsi z ticha. To šepkajú nejakí nedávní mrtvi. Či v neapolských a rímskych kostoloch nikdy neoslovil ťa pokojne práve ich osud? Či sa ti nezjavovali vznešené nápisy ako nedávno ten v Santa Maria Formosa? Čo odo mňa chcú? Nesmie sa im zdať, že mi ubližujú, veď čiry pohyb duchov aj od púheho zdania často závisí.

Pravdaže, je čudné nebývať už ďalej na zemi, vzdať sa horko-ťažko naučených zvykov, ružiam a iným hrozne dôležitým veciam pre osud človeka nepripisovať už význam; tým, čím sme bývavali v úzkostlivých rukách, už nebyť, ba dokonca aj vlastné meno zahodiť ako polámanú hračku. Čudné - želanie, už nemať želanie - čudné: čo podliehalo vzťahom, vidieť v priestore a oprostené. Byť mŕtvym je únavné: stále to nahrádzať, stále na jazyku s tou trochou večnosti. Ale všetci živí chybujú, pretože rozlišujú až príliš.

Anjeli (vraj) niekedy nevedia, či sú medzi živými či mŕtvymi. Lež večné prúdenie oboch tých oblastí, všetky tie veky strhává do víru a v oboch ich prehlúša.

Vlastne aj pre tých, čo priskoro vzlietli, sme zbytoční. Odvykáme si od pozemského, ako sa od pŕs matky odvyká. Lenže my, čo potrebujeme čím väčšie tajomstvá a ktorým často smútok prináša šťastný úspech - mohli by sme byť bez nich?

Klame ten chýr, že kedysi v túžbě za Linosom do mŕtvej nehybnosti vnikla najsamprv hudba, až zdesený priestor vydal náhle takmer božského chlapca, takže bolo zrazu prázdno v tom chvení, ktoré nás teraz nadchýňa, utišuje a pomáha.