JEAN NICOLAS ARTHUR RIMBAUD

* 20. október 1854, Charleville – † 10. november 1891, Marseille) 

Francúzsky básnik francúzskeho symbolizmu, jeden z tzv. Prekliatych básnikov, jeden zo zakladateľov modernej poézie vôbec. Celé svoje dielo vytvoril vo veku 15 – 19 rokov (v rokoch 1869 až 1873). Keď mal 8 rokov, napísal do svojho školského zošita toto:

Slnko, pozemská pochodeň, haslo vysielajúc zo svojho ohnivého telesa posledné a slabé svetlo, ktoré napriek tomu umožňovalo vidieť zelené lístie stromov, malé kvety, ktoré vädli a obrovské vrcholy borovíc, topoľov a storočných dubov… Čerstvý vietor pohyboval lístím stromov šumotom podobným šumotu strieborných vôd potoka, ktorý tiekol okolo mojich nôh… Papradie ohýbalo svoje zelené čelo pred vetrom….

Na strednej škole vyšli jeho latinské verše v bulletine Akadémie v Douai. 

l Svoje verše posiela Paulovi Verlainovi, ktorého nesmierne obdivoval. Verlaine ho pozval do Paríža a nadviazali intímne styky. Potom čo sa Verlaine rozišiel so svojou ženou, žili s Rimbaudom spolu v Paríži, Anglicku a Belgicku. Po škandále v Bruseli roku 1873 (rozchod s Verlainom) Rimbaud navždy prestal písať. Za štyri roky svojho tvorivého obdobia napísal básne s tuláckymi motívmi, protivojnové sonety, a satirické básne namierené proti víťazom nad Parížskou komúnou. Vo svojich básňach a neskorších básnických skladbách reagoval nielen na jazykovú a štylistickú stránku iných básní, ale aj na svoju dobu a jej protirečenia a predovšetkým experimentoval s mnohoznačnými významami slov.

Preklady do slovenského jazyka vydané knižne

1948 – Dielo, preložil Štefan Žáry

1964 – Opitá loď, preložil Ján Stacho (obsahuje básne Opitá loď a Pamäť)

1981 – Opitá loď a iné básne, preložili Vladimír Dudáš, Ľubomír Feldek, Ján Stacho, P. G. Hlbina, Jozef Mihalkovič, Ivan Mojík, Štefan Žáry, Vladimír Reisel

1999 – Moje malé milenky, preložil Ľubomír Feldek

2018 – V šestnástich rokoch muž, preložil Ľubomír Feldek v spolupráci s Annou Lara

Pocit

Za modrých večerov ma vyvábi von leto,

šteklený obilím sa pohnem štíhlou trávou,

zasnený ucítim jej sviežosť, nechám vietor,

nech sa mi preháňa nad nemysliacou hlavou.

A neprerečiem nič a nezamierim nikam –

nesmiernou láskou až po okraj naplnený,

a pôjdem ďaleko, ďaleko ako cigán.

Prírodou – šťastný s ňou tak ako vedľa ženy.

(Preložil Ľubomír Feldek)

Moja bohéma

(Fantázia)

S rukami vo vreckách dal som sa túlať krajom.

Môj biedny kabátec vetrom sa nadúval.

Ešte aj pod nebom Múze som holdoval:

- och, la-la, pantaný úžasnej lásky tajom.

Diera do nohavíc, šiel som jak Janko Hraško

a rezko do kroku verš som vil do vencov.

Byt som si objednal v súhvezdí Blížencov;

hor’ hviezdy šumeli a spánok chodil ťažko.

Rád som ich počúval pri ceste v mládzi ovsa

večermi septembra, keď popŕchala rosa

na čelo tuláka, kde žaby kuňkali;

náhle sa začali stlať fantastické tiene,

dal som sa udierať na pliešky odškerené,

primknúc k srdcu lýru z deravej sandály.

(Preložil Štefan Žáry)

Arthur Rimbaud - Opilý koráb (Poezie) (Mluvené slovo CZ)

Opitá loď

Úryvok

Po krutých Prúdoch som klesal, už nespútaný

záťahom lodných lán, čo by ma vrátiť chcel.

Ťahačov na koly pribili Indiáni,

s revom si spravili terče z ich nahých tiel.

Tým činom posádky už boli pre mňa pasé –

aj flámske žito, aj anglická bavlna.

Keď s mojím mužstvom ten hurhaj už stíchol zase.

Rieky ma nechali ísť ďalej na vlnách.

Dve zimy som sa hnal za hlukom, ktorý robí

oceán, a bol som nad mozgy batoliat

hluchší! Nuž nestretne urvané Polostrovy

už väčšie šialenstvo a víťaznejší vpád.

Krst prvej búrky ma naučil: bdieť je zákon.

Ľahší než zátka som tancoval desať dní

nad utopencami a večným pažerákom

a hlúpy maják bol pohľadu nehodný!

(Preložil Ľubomír Feldek)

Žijem teraz čo najzhýralejšie. Prečo? Chcem byť básnikom a pracujem, aby som sa stal vidiacim. Vy to nepochopíte a takmer by som Vám to ani nevedel vysvetliť. Ide o to, dôjsť k neznámemu rozrušením všetkých zmyslov. Je to veľké utrpenie, ale treba byť silný, byť rodený básnik, a ja som spoznal, že som básnik. To nie je moja vina. Nesprávne sa hovorí: Myslím. Malo by sa hovoriť: Myslí to vo mne. – Prepáčte mi tú slovnú hračku. JA je niekto iný. Tým horšie pre drevo, keď si uvedomí, že je husľami, a vysmieva sa nevedomým, ktorí sa hádajú o to, čomu nerozumejú. Pre mňa nie ste učiteľom. Dávam Vám toto tu: je to satira, ako hovoríte? Je to poézia? Vždy je to fantázia. – Ale prosím Vás, nepodčiarkujte ani ceruzkou, a už vôbec nie myšlienkou...

Z listu G. Izambardovi z 13. mája 1871

V Zelenej krčmičke 

(O piatej večer)

Už osem dní som si náporil na sandály

štrkom ciest. V Charleroi je koniec blúdeniu.

V Zelenej krčmičke na želanie mi dali

chlieb s maslom a šunku napoly studenú.

Šťastného, s nohami v zelenom tieni stola,

hneď zaujala ma prostá a nevinná

vzorková tapeta. Vchádzajúc skvostná bola,

keď blysla očami, prsnatá dievčina,

nie je z tých, tá by sa pri bozku nezatriasla!

S chichotom niesla mi ku chlebu hrudu masla

a k tomu údené na mise pod šunkou,

údené, biele a ružové, navoňané

cesnakom – a penu na pive v mojom džbáne

pozlátil papršlek, čo zostal po slnku.

(Preložil Ján Stacho)

Román 

I

Vážnosť je u šestnásťročného na úkor.

- Raz večer máte dosť limonád, piva s penou,

lustrov i kaviarní - človek je voľný tvor!

- Ide sa do parku s lipami, so zeleňou.

Júnové večery miesia sa s vôňou líp!

Vzduch býva láskavý až privierate viečka;

vietor je plný ech - je z mesta, bez pochýb -

čpie to v ňom od piva a čpie v ňom od vínečka...

II

- Vtedy si všimnete útržtek blankytu

na tmavom pozadí nebeskej veľkej báne:

hviezda ho prepichla, vidno ju, zakrytú

halúzkou, triasť sa, zlú, bielunkú, ako v ráme.

Júnová noc! Šestnásť! - Krúti sa s vami svet.

Stúpa vám do hlavy žiar po nápoji božskom...

Blúznite; cítite na perách sa vám chvieť

a mykať zvieratko, ktoré je krutým bozkom...

III

Hriech sŕdc urobinsonovaných románmi...

- Len keď tu, v svite lámp, vyobliekaná, v novom,

prechádza slečinka a chodca omámi

milotou v škrobenom sprievode oteckovom...

Ste u nej naivný. Čo asi urobí?

Má celé topánky, na celé kolo nimi

chlopká a obzrie sa a vystrie, akoby...

- Tú chvíľu na perách stíchli vám kavatiny...

IV

Ľúbite. Do konca tohto mesiaca.

Ľúbite. Váš sonet nezabral ctený pane.

Známi sa rozpŕchli, humor sa vytráca...

- Vtedy sa uráči prísť listu od okane!...

Onoho večera - človek je voľný tvor! -

ste opäť v kaviarni, dáte si pivo s penou.

- Vážnosť je u šestnásťročného na úkor,

keď parky zažiaria lipami so zeleňou.

Okénko Poezie - Jean Arthur Rimbaud : Večerní modlitba a Spáč v úvalu

Vôňa tvojho tela 

Báseň: Básnické umenie

Najmä hudbu! To ti neprekáža

vziať slovo, čo neumelé je,

čo každý vánok ľahko rozveje,

nie tie, čo viažu sa, či vážia.

Ani si neváž príliš slov.

Prejav im svoje pohŕdanie:

pieseň sa vtedy dobrou stane,

keď sa to presné pospája v nej s hmlou.

To sú tie oči za závojom skryté,

to poludnie, vzduch čo chveje sa,

tie jesenné a chladné nebesá,

to belasé, hviezdne vlnobitie.

Ale my prisaháme na odtieň.

Nie farba! Len odtieň čosi sľúbi.

Ach! Odtieň ľúbi, keď sa snúbi

lesný roh s flautou a so snom sen.

Preč s pointou, čo vraždí v básni vzruchy!

Rým páchne, vtip si kruto zazúri.

Ten cesnak, plačú z neho azúry,

ten cesnak z poetických kuchýň!

A výrečnosti vykrúť pekne krk;

bude dobre, dať si pozor na rým,

múdrejšie je, keď trocha menej žiari;

kam by prišiel, pustiť ho tak z rúk!

Ó, hriechy rýmov! Kto to povie o nich?

Nejaké hluché decko, či černoch zlý

ten šestákový šperk si vynašli

a on nám v piesni hlúpo, duto zvoní.

Hudbu ešte, hudbu jednostaj!

Verš, to sú krídla duše rozopäté,

to, čo zostáva tu po jej vzlete

k ďalekým láskam, v iný hviezdny kraj.

Verš sa skrýva v náhode jak v skrýši,

veršom vonia vánok v jedno z mnohých rán,

ako keby kvitli mäta, tymian.

Literatúra je to, čo zvýši.

(Preložil Miroslav Válek)

Snívané pre zimu

Jej

V zime sa zvezieme v ružovom vozni,

kde záclonka hrá belaso.

Bude nám príjemne, keď klesne súmrak pozdný,

veď bozky stlmí koleso.

Zrak snivý prižmúriš a nepozrieš sa cez sklo

von, kde vrie severák,

kde striehnu obludy, kde roztvorilo peklo

svoj vlčí pažerák.

Tu náhle pocítiš, ako ťa niečo šteklí;

malý bozk-pavúčik, vlečúci koráb vleklý,

ti hrdlo zasnuje

a povieš: "Hľadaj ho!" skloniac hlavu zhora.

Tak dlho budeme hľadať toho tvora,

čo večne cestuje.