ROBINSON JEFFERS

*10. januára 1887 Allegheny (teraz súčasť Pittsburghu ), Pensylvánia - † 20. januára 1962 Kalifornia

John Robinson Jeffers, americký básnik , známy svojou prácou o strednom kalifornskom pobreží. Väčšina jeho poézie bola napísaná v rozprávkovej a epickej podobe. Je však známy aj svojím kratším veršom a je považovaný za ikonu environmentálneho hnutia . Vplyvný a vysoko uznávaný, napriek jeho filozofii „nehumanizmu“, veril, že presahujúci konflikt si vyžaduje, aby sa ľudské obavy zbavili dôrazu v prospech neobmedzeného celku. Preto sa postavil proti účasti USA na druhej svetovej vojne. Počas svojej mladosti cestoval Európou a navštevoval školu v Nemecku , Francúzsku a Švajčiarsku . Na Univerzitr v južnej Kalifornii študoval najprv literatúru a potom medicínu. Na vrchole svojej popularity, bol slávny tým, že bol tvrdým vonkajším človekom, ktorý žil v relatívnej samote a písal o ťažkostiach a kráse divočiny.  Publikoval množstvo dlhého rozprávkového prázdneho verša, ktorý otriasal národnou literárnou scénou. Tieto básne, vrátane Tamara a Roan Stalliona , predstavili Jeffersa ako majstra epickej formy, pripomínajúcu starogréckych básnikov. Boli plné kontroverzných tém, ako je incest, vražda a otcovražda . Jeho intenzívny vzťah s fyzickým svetom je opísaný často v brutálnom a apokalyptickom verši a ukazuje preferenciu prírodného sveta pred tým, čo považuje za negatívny vplyv civilizácie. Na vrchole svojej slávy bol jedným z mála básnikov, ktorí boli uvedení na obálke časopisu Time Magazine . Bol tiež požiadaný o prečítanie v Kongresovej knižnici, a bol posmrtne kladený na poštovú známku USA. Počas 50. rokov 20. storočia jeho poézia už nikdy nedosiahla rovnaký stupeň popularity, aký mala v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Jeho básne boli preložené do mnohých jazykov a publikované po celom svete. Mimo USA je najobľúbenejší v Japonsku a Českej republike .  

Sivý čas

Je síce pravda, že tichomorský príboj, ktorý bol pred človekom a bude

celé roky po ňom,

stále veselo mláti na ošúchaný žulový bubon,

no búrky niet; aj vtáctvo zmĺklo, niet piesne; nič neprekročí mieru,

nič nezažiari a nič nestmavne;

niet radosti a nieto smútku ani človeka, pazúry slnka sú

zasunuté v mrakoch

a život nemá o nič viac túžob ako kameň.

Búrlivý nápor času, pohyb života sa zastavil,

všetko prvotné, čo nasilu sa túži zachovať, urvať rozkoš,

lásku a hnev a bolesť a čudnú vášeň poznávania, to všetko sa pominulo.

V oblačnom svetle, v pokoji stuhnutého času

človek preniká hlbšie ako k nervom alebo k srdcu prírody,

k lonu alebo k duši,

až na kosť preniká, na ľahostajnú bielu kosť, podstatu. 

Návrat

Stali sme sa už príliš abstraktnými, príliš múdrymi;

je najvyšší čas objať zem a bozkávať jej žírne ústa -

urobím všetko, z oblohy nech lístie voľne prší mi

a nech sa miazgy života zas dolu ku koreňom spustia.

Aj ja sa spustím dolu k čistým riekam Sur - ta musím ísť,

vnorím si do nich ruky, aby sa mi celé vykúpali,

a preskúmam sám seba tam, kde jelšový sa chveje list

vo vetre od mora, čo zavanul až ponad riečne skaly.

Len veci, prosté veci - nie, roj myšlienok ma nevábi,

lebo sú podenkami, hmyzom; celé nebo začiernili

a oslepujú moje vášnivé a hrdé jastraby,

takže už neútočia, ani na vzlet nemajú už sily.

Musia sa sýtiť vecami, kým vyšvihnú sa nad horu,

ó, veľký Pico Blanco, strmá morská vlna mramoru. 

Večerné mračná

Obrovské hory mračien, ktoré sa zberajú od mysu Lobos až

po západ slnka,

žiarivé obrazce na múroch dnešnej búrky,

v ohnivých pažerákoch zlatá pena a dlhý zástup

anjelov-bojovníkov:

také sú sny, čo sa rodia v zmútenom mozgu zeme - a obloha je lebkou toho mozgu - na prahu spánku.

Tešíš sa, úbohá zem, keď tvoje deti,

týrané nesputnanými túžbami, spriadajú sny?

Ešte mocnejšie búrky, veľkolepejšie vojny, ešte viac závratných hôr

a vyšperkovaných vôd, na neprístupných mysoch

ešte viac rozpútaných ohňov... Tak túži chudobná dievčina,

aby jej milý bol ešte vyšší a krajší a aby ona sama svietila

zlatou hrivou,

tak vo sne opravuje svet, v studenej posteli na svitaní.

Krásne sú sny; no aj otroci tvaru sú krásni; a ja už začínam veriť:

skala je lepšou poduškou ako nejeden sen. 

Sup 

Od úsvitu som putoval a ľahol som si odpočinúť na holú stráň nad oceánom.

Cez poloprivreté viečka som zazrel, ako vysoko

na nebi krúži sup;

chvíľami prelietal nado mnou, ale čoraz nižšie a bližšie,

špirála jeho letu sa úžila - a vtedy som pochopil,

že si ma prezerá. Ležal som nehybne ako mŕtvy a počul som

svišťanie jeho krídel, keď sa krúživo priblížil ku mne.

Videl som holú červenú hlavu medzi veľkými krídlami,

ako sa spúšťa nadol a skúma. Povedal som: „Môj milý vták,

obaja tu strácame čas. Na tieto staré kosti ešte čaká práca; nie sú pre teba." Ale

aký bol nádherný, keď sa kĺzal k zemi

na svojich mohutných plachtách; a aký bol krásny, keď odlietal

preč ponad útes, obliaty morským svetlom! Úprimne vám

vravím: bolo mi ľúto, že som ho sklamal. Byť zožratý tým zobákom a stať

sa jeho časťou, vteliť sa do tých krídel a do tých očí -

aký by to bol vznešený koniec ľudskej bytosti, aké skutočné

nanebovzatie; aký by to bol posmrtný život! 

Ante mortem

Je celkom možné, že levy a škorpióny

tvoria stráž konca; život sa nikdy nezaručil, že bude znesiteľný

a že k smrteľnej posteli

nepríde bolesť; pričasto rozpálený mozog,

hoci aj zachovával odstup od predmetu, obyčajne si vyslúži spálenú starobu.

No neskrátim si život vlastnou rukou.

Zlo nejestvuje nevtelené do človeka alebo nezávislé od mozgu, preto vždy závidíme kameňom pokoj. A keby strakatý kvet

šialenstva raz mal rozprestrieť chlipnú nádheru a blyštiacu sa hrôzu na konci lesa

a keby krutá bolesť vykonala svoj známy zázrak,

vyhnala kráľovskú dušu a uviedla do úradu chorú opicu ...

zachovajte si ma v spomienkach

celého a vyrovnaného, z rokov, keď som bol mladší

a keď som vládal dvíhať kamene a chválou obsypávať ukrutnosti života. 

Post mortem

Blažení ľudia umierajú celí, zrazu sa úplne rozplynú; mali, čo chceli,

bez tvrdých darov; nešťastní

pobudnú ešte chvíľku, lenže aj bolesť je rada, ak sa na ňu zabudne; ale

ak niekto zasvätil

srdce myšlienke alebo vlasti,

jeho duch možno začas blúdi po jej stope, aby sa na ňu smutno díval.

Rozmýšľal som, ako dlho pretrvá

duch, ktorý tvorí tieto verše,

keď nozdry opadnú, keď mozog zhnije vo svojej cele alebo vykypí

v prudkom ohni

na popol v kove. Myslel som na to,

že zopár štepov stromov, ktorých korene som zasnúbil s prsťou tohto

miesta, bude stáť päť storočí;

držal som korene v ruke, budúce kmene stromov medzi dvoma prstami:

koľko len ďalekých pokolení žien

sa napije radosti z mužských bedier

a akým matkám vytrhnuté spomedzi stehien sa zachichocú môjmu

prízraku, keď bude preklínať drevorubačov

- ten sivý, nevládny hlas v morskom vetre -

až padne posledný strom? Zástupy žien zodvihnú strechy nad celým

týmto mysom

a pochovajú kamenné základy,

ktoré som tuná postavil; zvädne a zhynie bujnosť žien, až sa minie

jej čas a domy ako mraky

sa rozsypú, len žula praveku

sa bude dvíhať z ruín; príde búrka a všetko zmyje, omietka všetka

stečie do mora a oceľ

zhrdzavie; mysu sa vráti

ten istý výzor, ktorý sa nám tak páčil pri prvej návšteve. Aj keby

ktosi na konci dejín a ďaleko od tohto miesta

mal stretnúť moju myšlienku v básni,

môj prízrak sa odtiaľto neodpúta, stane sa dlhým tieňom v zárezoch

žuly na súmraku a nad zabudnutým

telom dá dušu kameňu.