RUDOLF DILONG

* 1. august 1905, Trstená – † 7. apríl 1986, Pittsburgh 

Slovenský básnik katolíckej moderny, katolícky kňaz, člen františkánskeho rádu. Po maturite sa stal mníchom františkánskej rehole. V mladosti sa stal jeho blízkym priateľom aj básnik Štefan Atila Brezány, s ktorým udržoval sporadický písomný kontakt aj počas neskoršej emigrácie. Pôsobil v Kremnici, Hlohovci, Malackách. Po absolvovaní štúdia katolíckej teológie ho v roku 1929 vysvätili za kňaza. Niekoľko rokov pôsobil ako stredoškolský profesor náboženstva. Po vypuknutí 2. svetovej vojny narukoval ako vojenský kňaz do armády. V roku 1945 odišiel do emigrácie. Najskôr sa usadil v Ríme, v roku 1947 odišiel do Argentíny, kde najskôr pôsobil ako kňaz slovenských vysťahovalcov v Buenos Aires. Redigoval periodikum Slovenské zvesti. Od roku 1965 žil v kláštore v Pittsburghu v USA. Tu pracoval ako redaktor Listov sv. Františka. Pracoval aj ako funkcionár Svetového kongresu Slovákov. V roku 1969 navštívil Slovensko. Od literárnych kritikov dostal mnoho prívlastkov – utajený mních, knieža básnikov, básnik uštipnutý slobodou, básnik stratenej slovenskej slobody. Bol považovaný za básnika-búrliváka. Tvorbou sa radí medzi najvýznamnejších a najplodnejších autorov katolíckej moderny. 

Motto:

Krása si pokalila oči,

keď ma uvidela.

Ostal som naveky trpký.

Krása je podesená,

ja nie som hladký v

tvári, ja som vrásčitý.

(Motto ku knihe Mladosť z očistca, ktorá vyšla v roku 2001)

Sme pútnikmi

Hriech je zlá ruka. Keď si dvaja idú päsťou medzi

oči, vyznávajú sa zo zlého činu.

To sú poklesky, také ťažké, že aj duši dajú úder.

Duša sa vtedy zatvára.

Kvety na lúke sa pri slnku otvárajú. My sme mohli

vidieť ich úsmev, prejsť pri ich láske.

V ruke to nosíme, čo sme videli a našli. Ale keď

sa ruka zovrie v päsť, už sa vidí, čo chceme. Kedy

bola päsť láskou?

I malý púčok na stonke sa zachveje, keď sa má po

ňom prevaliť víchor. Kedy bol víchor láskou?

Neláska vojde i do domu. Dlaň zakrvavená sa

pomestila už idololatricky aj do chleba a je i v

okrušinkách.

Ruka, ktorú si nepodajú národy, odkrojí nám

smidku z každého hriechu.

(zo zbierky Rozprávka má krídla z roku 1973)

Nedeľná chvíľka Christianie "Rudolf Dilong" (Zuzana Kollárová)

Večerná modlitba

Ja Rudolf Dilong, trubadúr,

z milosti Božej bedár,

zatváram knihu, cyklus chmúr,

žalosti abecedár;

ó, tu v ňom placho nešumí

tichučké slovo vďaky,

hrôzy svoj popol nesú mi

na skrvavené zraky.

Dokončím službu, inovať

na nej len mraziť môže,

bezmocne musím žalovať:

vek zlý je, čas na nože,

blen neodteká z denných drám,

možno ho brať do vedár,

ťahám sa s krížom a som sám,

z milosti Božej bedár.

(úryvok z básne zo zbierky Brehy slobody z roku 1965)

Jas

Vrieš?

Stíš!

Verš

píš.

Z riav

sĺnk

vrav

žblnk.

Kurz

zmeň,

pulz

zmien.

Och,

struk

z dvoch

rúk.

Siať

vieš,

žať

tiež.

Máš?

Maj.

Dáš?

Daj.                    

Zhrň

tú

zŕn

hru.

Skvost

znie.

Dosť

je!

(zo zbierky Švih z roku 1972)