STEPAN PETROVIČ ŠČIPAČOV

 * 26. 12. 1898 ( 7. 1. 1899 ), dedina Ščipačov, Sverdlovská oblasť, , Rusko - † 1. Ja1.1980, Moskva 

Sovietsky básnik. V rokoch 1913-1917 pracoval ako obchodný zástupca. V rokoch 1919-1921 slúžil v Červenej armáde . V rokoch 1922-1931 bol učiteľom vojenských škôl, redaktor časopisu Červená armáda (1929-1931). Jeden zo zakladateľov LOCAF v roku 1930. V rokoch 1931-1934 bol študentom Ústavu red profesorov , absolvoval literárne oddelenie inštitútu. V rokoch 1937-1941 bol básnik opäť v redakčnej práci.

Od roku 1919 sa venoval literárnej činnosti . Publikoval viac ako 20 zbierok svojich diel. Napísal básne o láske, o prírode, ale o najznámejších civilných textoch. Podpísal list od skupiny sovietskych spisovateľov vydavateľom novín Pravda 31. augusta 1973 o Solženicynovi a Sacharovovi . 

Prípitok

Že ktosi obrus polial tam? 

Nuž, ak je víno, nech sa leje! 

Nech za dubovým stolom nám 

celú noc dobre, radostne je! 

A ja si na strom pripiť chcem, 

čo stovky rokov rástol v tichu. 

Aj tebe, stolár, pripijem, 

či nemám práva cítiť pýchu, 

že rukami si zlatými 

vytesal tento stôl náš nový? 

Znalec vína, ty pozdvihni pohár 

a pripi vincúrovi! 

Nemá to ľahšie od druhých 

a nebdie darmo ustaraný, 

aby mu vo tmách pivničných 

silnel mok, ktorý v bočkách chráni. 

Triezvi nech kývnu na súhlas - 

napokon nie sme ešte spití! 

Jak nespomenúť, sklári, vás, 

prácu a vkus váš znamenitý? 

Obrus pod stopkou pohára 

príjemne naše ruky chladí. 

Tkáčka, čo obrus utkala 

štyridsať stavov naraz riadi. 

Aby sa tu na tanier môj 

kopčeky chleba naskladali, 

utierali si ľudia znoj 

cez jarnú plušť i v letnej páli. 

O nás tiež môžem povedať, 

že z toho istého sme cesta, 

a ten, kto prácu nemá rád, 

za naším stolom nemá miesta.

xxx

Zabudnúť ti očú jas, 

žhavý prsteň tvojich rúk? 

Na tvoju tvár či som raz 

hľadel v slzách horkých múk? 

Nech by ma čo čakalo, 

každej strasti poviem: Príď! 

Ty mi v hrudi nastálo 

ako rana budeš žiť.

xxx

Nech umriem, nech čas letí ako dym, 

nech naveky sa na prach obrátim. 

Cez pole pôjde bosé dievča samé, 

ja zobudím sa, premôžem svoj sen 

a nohy rumančekom navoňané 

po kolená mu teplo ovaniem.

xxx

Dakedy veľa značí jemne 

dotknúť sa niečích drahých rúk. 

Dakedy obzor lásky stemnie, 

zabudneš na jej čistý zvuk, 

na to, že nad život je drahšia, 

že proti smrti má dosť síl... 

Hoci som dlho žitím kráčal, 

lásku som do dna nedopil.

xxx

Nevidí seba modré nekonečno, 

ani tá snežná horská planina 

nevidí seba v jasnom chlade večnom, 

nevidí svoju krásu kvetina. 

Sladko je vedieť, idúc po úboči, 

či lesmi, v ktorých vládne tíšina, 

že sa cez tvoje nenásytné oči 

príroda sama sebou nadchýna.

zdroj

Je večná kniha ľúbosti. Jedni v nej

len zopár stránok poprelistovali,

zabudnúc na svet, iní nad ňou stáli

so vzlykom lásky horúcej.

Tisíce rokov ju čítajú snáď,

aj mne jej riadky nechcú pokoj dať.

Bozkávaš raz jednu, potom druhú zasa

v beláskavom dyme cigariet.

Vyčítať ti to nemá zmyslu, zdá sa,

básnikovi nepristane mravy hlásať.

Starnutie však bude časom zlým

tomu, kto jak drobné lásku strácal

a premárnil ju, sám nevediac, s kým

O veľkej láske sníva každý z nás,

aby nám každý okamžik priam svietil.

No zrazu stretneš ženu, pri ktorej ti

ostarne duša o nejaký čas.

Šťastný si, ak si takú vybrať vieš,

s ktorou aj šedinami obelený

až do straroby samej dožiješ,

do konca dní, jak šuhaj zaľúbený.

Čítajúc lásky našej zápisy,

jedno len nemôžem si predstaviť:

že cudzia si mi bola kedysi,

že bez teba som vôbec mohol žiť.

Čo koľko by tu preletelo rokov,

čo by som koľko sveta prešiel sám,

znovu a znovu blahorečím krokom,

ktoré nás viedli k prvým stretnutiam.

<