WALT WHITMAN

* 31. máj 1819, West Hills, New York, USA - † 26. marec 1892, Camden, New Jersey 

bol americký básnik, esejista, novinár a humanista. Už štyri roky po jeho smrti ho mnohí zahraniční pozorovatelia vyhlásili za "najväčšieho amerického básnika". Považuje sa za prvého mestského básnika. Tvorí prechod medzi transcendentalizmom a realizmom a oba smery vteľuje do svojho diela. Jeho diela sa preložili do viac ako 25 jazykov. Whitman patrí k najvplyvnejším a najrozporuplnejším básnikom. Jeho diela boli označené prídomkami ako "drzý šok" či " najodvážnejší a najdiskutovanejší príspevok, ktorým kto kedy prispel do americkej literatúry". Je autorom zbierky básní Listy trávy (Leaves of Grass), ktorej prvé vydanie vyšlo v roku 1855 a obsahovalo dvanásť básní. Ján Boor o tejto zbierke básní hovorí:

„Radosť, nádej sú výsledné akordy jeho poézie. Nenadarmo zvolil pre ňu názov „Listy trávy“. Tráva a jej zelená farba sú mu nekonečne mnohoznačným symbolom. Symbolom vecí najobecnejších, elementom vyrovnávajúcim - „zástavou mojej bytosti, utkanou zo zelenej látky nádeje“, ako sa vraví v „Speve o mne“. A jeho básne rástli jedna vedľa druhej, ako listy trávy. A ako ony, či malé, či veľké, podstatu i výzor majú rovnaké, lebo tak to chcel ich veľký, neúnavný a všetko objímajúci tvorca.

Tomu, čo zakrátko zomrie

Spomedzi všetkých vyčleňujem teba, mám pre teba posolstvo:

si na smrť chorý - nech ti ostatní vravia, čo chcú, ja nesmiem zavádzať,

som presný a nemilosrdný, ale mám ťa rád - niet pre teba úniku.

Jemne kladiem na teba pravicu, asi to cítiš,

nepresviedčam, skláňam k tebe hlavu, napoly ju skrývam do dlaní,

pokojne sedím pri tebe, ostávam ti verný,

som viac ako ošetrovateľ, viac ako príbuzný či sused.

Zbavujem ťa všetkého okrem tvojej duchovnej, osobnosti, ktorá je večná,

tvoja osobnosť iste vyviazne,

mŕtvola, ktorú zanecháš, bude len samý odpad.

Slnko sa prebíja neočakávanými smermi,

napĺňajú ťa silné myšlienky a dôvera, usmievaš sa,

zabúdaš, že si chorý, aj ja zabúdam,

nevidíš lieky, nedbáš na plačúcich priatelov, ja som s tebou,

oddeľujem ostatných od teba, tu netreba nad ničím žialiť,

ja nežialim, ja ti blahoželám. 

Kontinuity

Nič sa v skutočnosti úplne nestráca, nemôže sa stratiť,

nijaký zrod, identita, forma - nijaký predmet na svete.

Ani život, ani sila, ani nijaká viditeľná vec;

zdanie nesmie pomýliť, sféra premien nesmie zmiasť tvoju myseľ.

Rozsiahly je Čas i Priestor - rozsiahle polia Prírody.

Telo, ťarbavé, staré, studené - pahreby dávnych ohňov,

pohaslé svetlo v oku sa znovu patrične rozhoria;

slnko, teraz nízko nad západným obzorom, povstane pre rad ďalších rán a poludní;

k zmrznutým hrudám večne sa vracia neviditeľný zákon jari,

s trávou a s kvetmi, s letnými plodmi, s obilným zrnom. 

Strašná je pochybnosť javov

Strašná je pochybnosť javov,

strašná neistota, či nebudeme napokon oklamaní,

či azda dôvera a nádej nie sú napokon len prázdne pomysly,

či azda identita za hrobom nie je len peknou bájkou;

azda veci, ktoré vnímam, zvieratá, rastliny, ľudia, kopce, žiarivé a plynúce vody,

obloha denná a nočná, farby, formy, hustoty - azda sa len takými zdajú

(a iste sa len zdajú) a skutočné čosi ešte len čaká na poznanie.

(Koľkokrát vytrysknú veci zo seba, akoby ma chceli zmiasť a vysmiať sa mi!

Koľkokrát si myslím, že ani ja, ani nik nevie o nich nič.)

Azda sa mi zdajú tým, čím sú (a iste sa vskutku len zdajú), iba z môjho

terajšieho hľadiska a ukázali by sa (a prirodzene) ako celkom iné,

než sa zdajú, alebo ako nijaké, z úplne zmenených hľadísk.

Na tieto a podobné veci odpovedajú mi zvláštnym spôsobom moji milovníci,

moji drahí priatelia,

keď ten, koho mám rád, putuje so mnou alebo dlho sedí pri mne a drží ma za ruku,

keď jemný, nehmatateľný vzduch, pocit, ktorý slová ani rozum nepostihnú,

nás obklopuje a preniká,

vtedy som obťažený nevyslovenou a nevysloviteľnou múdrosťou, mlčím

a nežiadam si nič viac,

neviem zodpovedať otázku javov ani identity za hrobom,

lež chodím alebo sedím ľahostajne, som spokojný,

ten, čo ma drží za ruku, ma dokonale uspokojil. 

Šiel som raz ľudnatým mestom

Šiel som raz ľudnatým mestom a zásoboval mozog pre budúcnosť jeho

divadlami, architektúrou, zvykmi, tradíciami,

no teraz z celého onoho mesta spomínam si len na ženu, ktorú som tam

náhodou stretol a ktorá ma zdržala z lásky ku mne,

deň čo deň a noc čo noc boli sme spolu - na všetko ostatné dávno som zabudol,

spomínam si, vravím, len na tú ženu, ktorá vášnivo priľnula ku mne,

opäť ideme spolu, milujeme sa, lúčime sa opäť,

opäť ma drží za ruku, nesmiem odísť,

vidím ju tesne po svojom boku, jej pery mlčia, smutná sa chveje. 

Spev o mne

Úryvok

Myslím, že by som mohol odísť žiť so zvieratami, sú také pokojné a do seba uzavreté,

stojím a dívam sa na ne dlho a dlho.

Nelopotia, ani nevzdychajú nad svojím osudom,

neprebdievajú noci, ani neplačú nad svojimi hriechmi,

neotravujú ma svojimi diskusiami o povinnostiach k bohu,

ani jedno nie je nespokojné, ani jedno nie je pobláznené mániou vlastniť veci,

ani jedno nekľaká pred druhým, ani pred iným zo svojho druhu, čo žilo pred tisícročiami,

ani jedno na celej zemi nie je ctihodné alebo nešťastné.